po pismenku

Mali sme tie najlepšie zavárané uhorky na svete. Viem o čom hovorím. Na zavárané uhorky som expert. O nedeľňajších rezňoch som tu už písal a aj kožu z mŕtveho som  už podával ale na tú najdôležitejšiu vec som zabudol. Na zavárané uhorky.

Mama je z Gemera a odtiaľ boli aj uhorky. Niekedy sa k nám do Košíc dostali už zavárané a niekedy sa zavárali len tak. Dlho som si teda myslel, že to musí byť v uhorkách. Rovnako dobré boli zavárané naďmamou a rovnako dobré tie zavárané u nás – normálnou mamou. Sedmičkové sklíčko. Teda sklenená 7 decilitrová fľaša a uzavretá plieškom. Takým tým. No ako sa dáva na vrch uhoriek. Nečakajte odo mňa presné názvy, lebo ja som sklíčka iba otváral. Nezaváral som. Mimochodom, boli roky, keď zavárali všetci a všetko. Viem o tom. Zazvonil u nás telefón. Zdvihla ho mama a začala hovoriť po maďarsky. Takou tou už košickou maďarčinou. Vedel som, že volá teta L. Naši takto rozprávali len s tetou a ujom L. Boli to ich priatelia od – vždy. Teda čo sa pamätám. Keď volali gemerčania mama hovorila normálne po maďarsky, bez tých slovenských dodatkov, ale s L. sa hovorilo tak po košicky. Dodnes spolu telefonujú takto. Po košicky. Ale vtedy ( pred takými tridsiatimi rokmi ) to bol krátky telefonát. Hol vannak ? Centrumba ? Ksi ! Mama schmatla tašku a utekala do obchodu. Teta L. volala, že majú tie pliešky. Rozumiete. Vrchnáky na zaváranie. To bol v socialistickom obchode úzky profil. Niekedy nemali vôbec a vtedy sa recyklovalo. Keď sa také sklíčko otváralo tak to bola normálna operácia. Malo sa zachovať aj na ďalší rok. Opatrne nadvihnúť a pomaličky tupým nožom okolo uzáveru. Jemne a mäkko. Žiadne prudké pohyby. Mama mohla pracovať na chirurgii, špecialista na operácie mozgu. Pliešok ako nový. Otec mohol akurát tak sadrovať ruky. Jemu to často prasklo. 

Sklenené sedemdecky odkladala celá rodina. Ešte aj keď som chodil na vysokú a v piatok som sa vrátil z internátu, prvé čo mama chcela bolo to sklíčko od uhoriek.  Zase si zabudol ? A do čoho budeme teraz zavárať ? Mali sme špajzu plnú zaváranín, ale na čestnom mieste boli uhorky. Zavárané uhorky – teda kyslé uhorky by sme mohli mať v rodinnom erbe. Hrušky fajn, jablká môžu byť, čerešne áno, egreše áno, slivky som nemal rád, malé papričky a tak ďalej. Od vrchnej až po spodnú poličku a v strede rodinné zlato. Kyslé uhorky. Miloval som ich k obedu ale aj tak. Ale – len tak – to nikdy nebolo. To je ako nosiť rodinné šperky do telocvične. To muselo byť niečo, keď ich mama otvorila len tak. To boli uhorky na nedeľu. Boli skôr malé ako veľké. Veľké vôbec. Maličké tiež nie, také na tri – štyri hryznutia. Malé hryznutia. Hore na vrchu, pod tým plieškom bola ešte taká tráva. No netuším aká tráva. Taká voňavá. Ja som nezaváral, ja som len jedol. Nekrájali sme ich na kolieska ale pozdĺž. Na mesiačiky. Ak som si mohol k obedu vybrať kompót alebo uhorky vybral som si uhorky. Naše uhorky by som si dal aj ku haluškám a špagetám. Aj k palacinkám. K čomukoľvek, lebo to nie uhorky boli k niečomu ale niečo bolo k uhorkám. Moja žena by vám to potvrdila.

Stále ich dostávame. Raz za čas prídeme na návštevu a mama nám nabalí kompóty. Stále sa v tej špajze nájdu aj čerešne aj hrušky. Slivky ani veľmi nie – nikdy som k obedu nechcel slivky. Egreše už vôbec. Ale uhorky tam sú. Tešíme sa zo všetkého ale už pri nakladaní čakáme na tie zelené fľaše. Stále sú také isté a možno sú to dokonca tie isté, čo sa nestratili na prešovskom internáte ale pliešky už sú nové. Už to nie je problém. Už nič nie je úzky profil. Len tie uhorky. Každý rok ich je menej a menej. Oco vždy pripraví drôtený košík a ukladá to tam. Čerešne, hrušky, čerešne, hrušky ... ide ma poraziť kým sa dostane k uhorkám. Jedna sedmička, druhá a oco zase ide k čerešniam. Niekedy som syn hyena. Oco radšej uhorky. Veď vieš. Niekedy sa len tak teším, že hurá. Hurá čerešne. Ale ide o uhorky. Moja žena ich tiež miluje. Idú do našej špajze ak momentálne špajzu máme. Sú to dobré uhorky. Kyslé. Zjeme ich raz dva. Nechávame len jednu sedmičku na Vianoce. Na poličke je schovaná na najvyššom poschodí a pred ňou stoja čerešne. Otvoríme ju na Vianoce. Praskneme ten pliešok a sedmičku odnesieme mame. Aby bolo do čoho.

Dnes už normálne viem, že to nie je v uhorkách. Tie gemerské sa nosili, len kým žila naďmama. Teraz už nie. Mama ich kupuje normálne na trhu a potom povyberá. Len také tie na tri – štyri hryznutia. To tajomstvo bude v ingredienciách. Moja mama má niečo podobné ako v tej becherovke. Ako z obyčajného likéru urobíte ten konkrétny a ako sa z uhoriek z trhu stanú tie gemerské. V sklíčku to nebude, v pliešku to nie je, tá voňavá burina je tiež tá istá. Neviem. Musím sa doma opýtať. Zavárať by som sa mohol naučiť, lebo minule som u nás v chladničke objavil otvorené uhorky. Len tak, bez ničoho. A Vianoce budú až v decembri.  Na dne sklíčka bola ešte tá tráva z vrchu a jedna trojhryzka. To je ako s dezertom. Posledný kúsok nezje nikto aby to nebolo na neho. Do Vianoc nevydrží, tak sa musím pozrieť do rodičovskej špajze. Uhorky som si tam naposledy nevšimol ale na hornej poličke majú podozrivo veľa čerešňových kompótov.