po pismenku

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Mojej žene sa stala smutná vec ( doslova tragická )

... prišla o spomienky na polovicu života ...
 

Máme so ženou takú taktiku keď nie sme spolu. Ona mi zavolá a ja ju zruším. A potom, keď môžem tak jej zavolám a keď nemôžem nezavolám. Takú taktiku má kde kto ale my ju máme rozvinutú. Keď je vec vážna žena nedá pokoj a zavolá ešte raz. A ja už potom viem, koľká bije a hneď jej volám: „Čo sa stalo, preboha“.

Aj dnes. Zazvonila mi žena. Zrušil som ju a nevolal som jej. Mal som prácu. Zazvonilo druhý krát. Nechal som požiar v jadrovej elektrárni tak ako bol a strely zem-vzduch leteli bez prerušenia a potopa sa valila na najbližšie mesto a tak. No proste zrušil som svoju súrnu prácu a vytáčal som ženu. „Čo sa stalo, preboha“ som však nepovedal. Nebolo kedy. Žena hneď spustila.

„Tak ja ti volám v hroznej veci a ty mi nezavoláš?“. Mohol som žene hovoriť o jadrovej elektrárni, raketách a požiari ale vedel som, že je to zbytočné: „Čo sa stalo, preboha“. „Zhnili mi yellowcabky“: povedala žena a ja som vedel, že je zle. Požiar nikto nezahasí, rakety doletia a požiar zaleje aj susedné mesto. Mojej žene zhnili yellowcabky.

„Preboha“ povedal som. „No, práve“ povedala žena. Yellowcabky sú topánky. Ale nie sú to len také topánky čo má človek za celý život milión. Teda plus – mínus. Niekto má milión niekto tisíc a niekto povedzme dvadsať. Ale dosť. Proste také topánky sú topánky. Ale ja si myslím, že v živote má každý aj topánky čo sú viac ako len topánky. V jednom mojom obľúbenom filme Zbesilosť v srdci hlavný hrdina nemá také topánky ale má sako: „Tohle je sako z hadí kúže, je symbolem mé individuality a pocitu osobní svobody“. Tak moja žena nemá sako z hadej kože ale má topánky čo sú symbolom jej individuality a pocitu osobnej slobody. Teda boli. Akože mala také topánky a oni zhnili. „Čo budeme robiť“ povedala žena.

Tie topánky sme kúpili kedysi dávno, keď sme boli ešte obaja veľmi chudobní a tie topánky boli strašne drahé. Teraz už nie sme tak strašne chudobní ale aj na dnešné naše pomery by boli stále veľmi drahé. Sú veľké a kožené s hrubou podošvou. Na sebe majú takú placku koženú a cez ňu ešte kožené remienky na kovových sponách. Sú to také topánky čo nie sú topánky. Viete, také čo ich máte len jedny za celý život.

Kúpili sme ich, lebo ja svoju ženu milujem a aj vtedy som ju miloval a aj jej nohy a tak. Boli to tie najnepohodlnejšie topánky na svete na prvý pohľad ale žena tvrdila, že na druhý pohľad boli pohodlné. Chodila v nich všade. Boli to také tie topánky čo sa nosia do kostola aj do Tatier. S kostolom až tak veľa skúseností nemáme ale Tatry obchodili kompletne. Moja žena si v yellowcabkách žila na relatívne vysokej nohe lebo jednak bola tá hrubá podrážka naozaj hrubá a jednak boli aj nad pomery ale zjavne si žila na istej nohe. Boli to isté topánky. Boli to yellowcabky.

Potom mala moja žena ešte niekoľko topánok ako z toho filmu o saku z hadej kože, čo by mohlo na prvý pohľad vyzerať tak, že má moja žena alebo priveľa topánok alebo si ku každému páru vytvára osobný a priateľský vzťah pričom z toho bude pravda skôr to druhé ale hlavne to chcem povedať, že hoci boli, tak na yellowcabky sa nikdy nedotiahli. Lebo yellowcabky boli prvé. Teda ešte sú. Len sú už zhnité.

Žiadne topánky čo boli ako z hadej kože, pričom vám je jasné, že hovorím o filmovom obraze, yellowcabky neprežili. Prichádzali do života mojej ženy a pomaličky odchádzali. Väčšinou do smetnej bedne. Yellowcabky žili medzi nimi na poličke v pivnici a okolo sa striedali všelijaké topánky. Občas moja žena yellowcabky obula a občas ich prevetrala. V Tatrách, v kostole alebo len tak, pričom kostol sa tiež myslí len tak obrazne a keďže do ženinho života prišli aj normálne trekingáče, tak aj Tatry už boli myslené len obrazne.

A potom, keď tak na to myslím ostali v tej poličke navždy. Teda mysleli sme že navždy, ale teraz mi žena volala: „Zhnili, vyzerajú ako múmia, čo budeme robiť?“ „Tak ich vyhodíme“ povedal som žene, pričom som to asi nedomyslel. „Vyhodíme? To sú yellowcabky“ povedala žena a vtedy som to domyslel. „Tak ich pochováme na záhrade?“ opýtal som sa ženy. „Neviem, zhnili mi yellowcabky“ povedala žena a ja som vedel, že už je po rozhovore.

Teraz musí byť moja žena sama so sebou. A so spomienkami. Lebo na tých yellowcabkách vynosila našu dcéru a určite v nich má aj iné spomienky. Tak teraz sa s nimi lúči. Stala sa jej smutná vec. Doslova tragická. Zhnili jej spomienky na polovicu života. Do zelena. Tak múmiovo.

moja žena ... | stály odkaz

Komentáre

  1. To je nemilé
    mne po okúpaní zas ostane taká mútna voda,tiež mám pocit,že zo mňa čosi odpláva,žeby spomienky ? ;)
    publikované: 04.04.2009 16:03:07 | autor: teide (e-mail, web, autorizovaný)
  2. to neviem ...
    ... možno je to voda do kostola aj do tatier :)) ... alebo z kostola a tatier :))
    publikované: 04.04.2009 16:08:06 | autor: popismenku (e-mail, web, autorizovaný)
  3. :(
    ako mohli zhnit? Co to mate za pivnicu??? Spomienky sa nehadzu do pivnice...
    a este k tomu toto:

    No proste zrušil som svoju súrnu prácu a vytáčal som ženu.

    nestaci, ze ju vytocili topanky, pivnica, este aj TY?

    P.S.: Teide, bingooo:)))
    publikované: 04.04.2009 16:17:59 | autor: hanka (e-mail, web, neautorizovaný)
  4. a čo ja viem ako mohli zhniť ???
    ... možno sa urazili, že už dávno neboli vonku :)
    publikované: 04.04.2009 16:28:43 | autor: popismenku (e-mail, web, neautorizovaný)
  5. tak sa mi po prečítaní názvu žiadalo ironicky
    podotknúť: že veď si zobrala teba...akože tá tragická vec....ale to len preto, lebo som občas štiplavá...
    Dobrá správa: také boty nebývajú raz za život, ale ešte prídu.....:-)
    publikované: 04.04.2009 19:05:21 | autor: matahari (e-mail, web, autorizovaný)
  6. :)
    čo už:) všetko do času...*
    publikované: 04.04.2009 21:54:18 | autor: haber (e-mail, web, autorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014