po pismenku

Monika a Pišta žijú ďaleko. Aspoň som si myslel. Pišta v Austrálii a Monika v Amerike. Kedysi žili bližšie. Ja na deviatom poschodí s Pištom a Monika na šiestom a na šiestom aj moja žena. Internát. Teraz sú už ďaleko ale ukazuje sa, že niekedy sú spolu na ôsmom. Poschodí internátu. Akože. Samozrejme, že nie sú na ôsmom. Do internátu by nás už nepustili. Jednak tam aj vtedy boli také vrátničky, že nikoho cudzieho nepustili a jednak tam už nechodíme. Už sme dospeli. My bývame so ženou tu a oni pár tisíc kilometrov ďalej. Plus dve poschodia. Dá rozum.

Moja žena bola s Pištom na vernisáž Eckerdtových obrazov. A potom na párty. Moja žena má Pištu rada. Pišta má rád moju ženu. Ja mám rád svoju ženu a Pištu. Zavolali mi. Že sú v televízii. Tú recepciu točila jedna televízia. Moju ženu a Pištu natočili. Jednak kameraman je kamarát Pištu a mňa a mojej ženy a jednak Pištu neprehliadnete. Nedávno som tu písal, že už nie je doktor. Že je docent. Ale moja žena videla vizitku. Nie je tam doc. Doc. ako docent. Je tam niečo čo sa prekladá, že je starý učiteľ. Pišta ale tvrdí, že starý učiteľ sa prekladá ako docent. Verím mu. Je to môj kamarát a nie je až taký starý. Potom by som bol aj ja starý. Ale ja nie som starý učiteľ. Učil som len päť mesiacov a je to síce dávno ale myslím, že sa to nedá preložiť ako starý učiteľ. A ani ako docent. Tak preto ich točila televízia. Plus preto, že Pišta je dosť hlučný človek. Viem to, volali mi z tej párty.

Bol to veľmi hlučný telefonát. Hlučné bolo pozadie a najhlučnejšie bolo to v uchu: „ja ti musím povedať, že tvoju ženu mám rád, a vždy som ju mal rád, tak to ti musím povedať a teraz ti ju dám“ hučal starý učiteľ. Po tejto vete mu na chvíľu môžem tak hovoriť. „Neuveríš, my fakt pijeme len minerálku a čaj rooibos“ hučala mi do ucha žena. Tá čo ju má starý učiteľ Pišta tak rád. A úplne v pozadí hučal kameraman. On vždy hučal najviac hoci nikdy nebol kameraman. A tak. Pišta je z Austráli a bol tu na návštevu.

„Neuveríš, kto tu včera bol“ povedala mi žena, keď som jej povedal, že „som ťa normálne ľutoval na tej párty.“ „Nemusíš ma ľutovať, lebo bolo dobre ale že kto tu bol som sa pýtala“ pýtala sa tá čo ju má rád Pišta. Už mu môžeme odpustiť a povieme, že je docent a nie starý učiteľ. „Kto“ vrátil som sa k téme. „Monika“. „Monika?“ „Monika“ povedala moja žena a ja už som sa nepýtal. „Monika z Ameriky“ povedal som bez otáznika. „Monika z Ameriky“ povedala moja žena, hoci som sa jej na to nepýtal. „A priniesla mi zelený čaj“ dodala.

Monika je v Amerike ale všetko o nás vie. Raz som jej poslal adresu na tento blog. Pištovi som nikdy neprezradil, že tu klepocem. Pišta je docent na univerzite a mám ho rád. Monike som ho poslal, lebo nie je Pišta a tiež ju mám rád. A ona z tohto blogu vie, že moja žena je závislá na zelenom čaji. Tak jej ho priniesla. Americký zelený čaj. Ani nezavolala. Svet je malý. Keď niekto príde z Austrálie tak zavolá „poď na pivo, som tu za rohom“ a keď niekto príde z Ameriky zazvoní pri dverách „ahoj tu je ten zelený čaj, čo máš rada“. Je to skvelý pocit. Žiť v takom svete s takými ľuďmi. Keby som nevedel, že starý učiteľ, pardón docent už odcestoval, a keby som nevedel, že Monika už tiež odcestovala tak by som si obul papuče a išiel by som na ôsme poschodie. Lebo ich mám rád. Svet sa zglobalizoval a dobre urobil.

Tak takto: Monika, len pre istotu, moja žena má zelený čaj rada dopoludnia, popoludní má rada rooibos, aj preto ste sa nestretli, lebo bola na rooibos s Pištom a tak nabudúce keď zazvoníš popoludní, tak môže byť aj rooibos.

P.S. (lebo toto je vlastne list do Ameriky keďže v Austrálii nevedia, že im píšem list): ja mám stále rád sladkosti ale tie s orieškovým maslom nemusíš nosiť, lebo tie som minule jedol v práci a nechutili mi. A tak. Globálne. Mimochodom na tej fotke hore si za tou nohou, za tou druhou, čo ťa nie je vidno.