po pismenku

Namôjdušu si nespomeniem na ten deň. Ale skoro by som dal krk, za to, že sobota. Určite by som dal krk za rozhlasovú hru pre mládež, ale myslím, že ju môžem dať na klát aj za Maratón. To bola sobota.

Vtedy v sobotu som nečučal pred telkou. Čo mi pamäť slúži, v sobotu okolo obeta mohol ísť v telke akurát tak Azimut. Vojenský magazín. V nedeľu poobede prosím, to bola iná vec. To bol film pre pamätníkov, ale v sobotu na obed? To sme počúvali rádio.

Maratón bol vždy. Vždy, čo sa pamätám ja. Ozvala sa zvučka, ktorú by som vám pokojne zahmkal, keby sa to dalo počuť a keby som ja vedel hmmkať. Ale ani jedno sa nedá. No a po tej zvučke sa ozvalo: Máááá-raaaa-tóóóóóón ... a taká neuveriteľne rýchlo vykecaná veta. Počúvate: a tak. Nedokážem to zopakovať ani dnes a nevedel som to ani vtedy. Bola to strašne rýchla veta. A potom išiel Gažo a Kado. Scénka. Ja som tie scénky na Maratóne miloval najviac. A ešte išli pesničky. Medzi jednotlivými scénkami. V tom Maratóne sa dali počuť aj dobré pesničky. Vtedy sa inak v rádiu moderné pesničky veľmi nehrali. Teda hrali sa, ale nie také, aké som za moderné v o veku svojho detstva považoval za moderné. Teda ten Maratón vysielali z Košíc a okrem dvoch naozaj moderných pesničiek pre moje detské ucho zahrali aj také, ktoré som za moderné nepovažoval.

Veľmi často hrali Uršulu Sabadošovú na takom nástroji čo neviem ako sa volá ale fúkalo sa do toho a hralo sa na klávesy a taký veľmi podobný nástroj som mal aj ja. Inak fakt. Kde to mám? A ako sa to volalo? No a také mala aj Uršula. A ešte hrali takú strašnú pesničku, čo sa volala: Električka číslo 6 ( ráno, čo ráno ... chodím s ňou cez terasu ... poznám jej celú trasu ... rád sa ňou ráno vozievam ... a tak ďalej ). Tá pesnička mi uviazla v hlave na celý život. Na žiadnu inú pesničku si z Maratónu nespomeniem. Len na tú električku a ešte na to, že tam hrala pani Uršula na niečo čo neviem ako sa volá ale také podobné som mal aj ja doma.

A potom som počúval scénky Gaža a Kada. To bolo na tom Maratóne najlepšie. Pre nás boli Gažo a Kado hviezdy. Veľké hviezdy. Sedeli sme pri rádiu a čakali sme na to, čo povedia. Bol som decko a páčilo sa mi to. Páčilo sa mi to niekedy aj viac ako rozhlasová hra pre mládež. Menej sa mi to páčilo. len keď bola rozhlasová hra podľa nejakej verneovky. Inak vždy viac. A bola sobota. V nedeľu bolo voľno a do školy sa išlo až v pondelok. Sobota bola vždy najkrajší deň v týždni a v sobotu bol aj ten Maratón.

Potom som už verneovky nepočúval a prestal som počúvať aj Gaža a Kada. Zrazu mi ten Maratón prišiel taký voľajaký. Taký, že som nepočúval. Po rokoch som úplne zabudol a len raz za čas som si pri cestovaní električkou číslo 6 spomenul na sobotu u nás doma. A tak vlastne aj na Gaža s Kadom. Dokonca som si myslel, že ten Maratón už zrušili. Tak ma to teraz prekvapilo, že Peter Gažo ho mal 42 rokov. To je o trošku viac ako mám ja.

Len mi tak prišlo smutno za sobotou. A za verneovkami. A za tým Maratónom vlastne tiež. Ako sme sedeli u nás v kuchyni a šúlali sme sa na nejakých scénkach. Nespomeniem si už ani na jednu jedinú. V hlave mám len tú idiotskú pesničku. Ale prišlo mi to také čudné. A keď som sa o tom rozprával so ženou ona okamžite zahmmkala tú zvučku. Hmm Hmm Hmm. Maaa-raaa-tóóóóón. A potom mala prísť tá strašne rýchla veta. Ani ona nevedela. To je zvláštne. Po toľkých rokoch. Tak. Chýba mi taká sobota.