po pismenku

No nie. Za žiadnu cenu. Mám blok. Bolo kopec takých šialených filmov nakrútených. A bolo kopec takých knižiek napísaných. Každý z nás má v sebe blok na niečo. Orwell v 1984 to pekne napísal. Pri niečom sa každý prizná. Tam bol v hlavnej úlohe potkan. U mňa je to latrína. Taká tá negustiózna vidiecka toaleta. No kadibudka. Hrôza. A ešte sa nájdu aj ľudia, ktorí to chcú romantizovať a tak do drevených dverí vyrežú srdiečko. Zabudnite. Môžete tam vyrezať aj čipkované ornamenty lupienkovou pílkou. Mňa na latrínu nedostanete.

Keby som teraz sedel u psychoanalytika tak by sme už hľadali dôvod: „ponorte sa do pohovky a uvoľnite sa. Zatvorte oči. Je vám teplo a príjemne. Už zaspávate. A povedzte mi kde ste?“ „U babičky na prázdninách“ a ten psychohento by pokračoval: „ste uvoľnený, veľmi uvoľnený, tak veľmi uvoľnený, že už sa viac nemôžete uvoľniť, lebo keď sa uvoľníte tak bude neskoro. A teraz mi povedzte čo urobíte?“. No tak odpoveď na to viem celkom presne. Tomu psychoanalytikovi poviem: „tak vážený pane, na tú kadibudku u starých rodičov ma nedostanete za nič na svete“ a potom sa postavím a pôjdem. Na takú psychoanalýzu sa ja môžem. Viete čo. Teda doma. Tam mám normálnu toaletu.

U tých starých rodičov to bolo ale fakt o nervy. Naďmama vypekala najlepšie koláče a robila paprikáš a všelijaké maďarské špecialitky. Naďapa vždy odkrojil tenké plátky slaniny a naložil mi škvarky. A to všetko hlavne veľa. Aby vnúčik nebol taký vychudnutý. Taká štangla. Ako hovorila naďmama: segéň ďerek. Akože ja. Akože chudák. No a samozrejme, že detské telo to všetko nedokáže spracovať. Akože bezo zvyšku. Niečo je tam naviac a musí to von. Ale naďmama a naďapa mali len latrínu. Medzi nami, bez srdiečka. Nechodil som tam. To som radšej telu vysvetlil, že musí vydržať. Celé prázdniny. Nechápem ako to vydržalo ale na tej latríne som nebol nikdy. Ani raz.

Potom sa to zlepšilo. Mamin brat si v rodnej obci postavil nový dom. S normálnou toaletou. Jedna na prízemí a druhá na poschodí. To bolo sveta žiť. To som si doprial ešte teplých koláčov a zapíjal som ich džúsom Sabi alebo Poma alebo žltou malinovkou. Jasné, že to telo nespracuje. Keď je chlapec taký “segéň“ ako ja, to už vôbec. Ale vtedy to bolo jednoduchšie. Nie úplne jednoduchšie ale predsa len tam boli tie dve normálne toalety. Akurát, že na druhom konci dediny. Tak som teda išiel. Od množstva džúsov Sabi záležalo ako. Teda ako rýchlo. Existovali len dve možnosti. Pešo a na bicykli. Na babičkinej Ukrajine. Na Ukrajine to bolo rýchlejšie ale riskantnejšie. Poviem vám, že z bruškom plným džúsov Sabi a ešte teplých babkiných koláčov to nie je žiadna slasť ak sa vám na tom mieste zabára do toho miesta sedadlo z Ukrajiny. Druhá šanca bola menej riskantná ale tiež to nebolo ono. Keď sa džús hlásil na slobodu a boli ste len na pol ceste museli ste stlačiť k sebe kolená a akože pozorovať susedov. A potom o krok ďalej. A ešte o jeden. Až na prízemie domu v ktorom býval mamin brat. Vtedy nebolo času škriabať sa na poschodie. Hoci na poschodí boli krajšie kachličky. Ale vždy som to zvládol. Na latrínu by ma nikto nedostal. No, človek musí mať v živote aj nejaké zásady.