po pismenku

 

Ja rád škrabem. Zemiaky. Nie akože ich škrabkám od rozkoše ale akože ich škrabem aby boli čisté. Na škrabanie zemiakov som ja expert. Kedysi som nebol, ale polepšil som sa.

Keď sme boli z vysokej školy na vojenskej katedre, tak zemiaky sme mali vždy. Vždy večer sme sa dozvedeli, kto škrabe dnes. Rozkaz veliteľa: „ ...dnes škrabe zemiaky tretia čata, pohov, rozchod.“ Tretia čata sa odobrala do škrabárne. Sedeli sme okolo kotla a škrabali sme. A aj sme sa škrabali, pretože v maskáčovej uniforme je v lete horúco a človek sa prepotí a navyše mladý obranca vlasti ani veľmi nedbá na hygienu a tak sa škrabe. A škrabali sme aj zemiaky, lebo mladý obranca vlasti má stále hlad a navyše, kým neoškrabe zemiaky musí sedieť v škrabárni. Keď sedí v škrabárni nemá úplný pohov a voľno. Pohov a voľno má až potom. Tak sme teda sedeli a trochu sme sa škrabali a trochu sme škrabali zemiaky. A potom som sa polepšil. V škrabaní. Môže za to spolužiak: „ty asi zemiaky neokopávaš, čo?“. Nevedel som, čo povedať, lebo zemiaky som neokopával: „prečo?“. „No pozri čo robíš? Keby si okopával tak by si nerobil z jedného zemiaka jednu hranolku“. Pozrel som sa pod ruky a zistil som, že má pravdu. Na ruke som mal hranolku. Zemiak som škrabal šesťťahovo. V pravidelných uhloch. Štyri strany a vrch a spodok. S tým vrchom a spodkom to bolo komplikované. Záležalo od toho, ako ste zemiak držali. Inak spodok mohol byť vrch a naopak. V každom prípade som robil odpad. Ten kamarát mal pravdu. Plytval som. A vtedy som sa polepšil. Na tom vojenskom katedrovaní som ešte strieľal zo samopalu, šoféroval som obrnený transportér, naučil som sa pochodovať a hodil som jeden granát, hral som karty a veľa fajčil, zistil som ako to je, keď je jedinec veliteľom izby ale hlavne som škrabal tie zemiaky.

Oplatilo sa to. Dnes som v našej rodine najlepší v streľbe aj keď je pravda, že minule som odmietol ísť s dcérou k strelnici na kolotočoch v Zakopanom. Ale to len preto, aby som nestratil povesť najlepšieho strelca. Relatívne dobre šoférujem aj keď menšie ťukesy sa lepšie zvládali v tom obrnenom aute ako v tom našom neobrnenom. Pochodujem stále veľmi pekne a využívam to pri prechádzkach s našim psom aj keď ten preferuje prerušovaný pochod. S dcérou hrávam faraóna a so ženou občas žolíkov, stále fajčím a jediné čo som zatiaľ nevyužil, je ten hod granátom. Mierne problémy mám aj v kategórii veliteľa izby ale v škrabaní zemiakov som neprekonateľný. Len som zmenil technológiu. Nepoužívam nôž ale škrabku. A ešte jedna vec je iná. Nemám už taký odhad.

Vtedy na tej vojenskej katedre človek nepotreboval odhad. To je výhoda toho, keď človek nie je úplne samostatný človek ale len študent vojak. Vojak veliteľ to dáva všetko v rozkaze: „... zemiaky škrabe tretia čata. Otázky? Nie sú otázky. Pohov a rozchod“. Rozkaz znamená, že všetky zemiaky oškrabe tretia čata. Všetky. Nie, že len trochu. Všetky čo sú pripravené. Ten čo zemiaky prideľuje na škrabanie dostane vlastný rozkaz: „... prideliť tretej čate na škrabanie zemiaky. 200 kilogramov. Pohov a rozchod“. Tak vtedy tretia čata neoškrabe 180 kilogramov alebo 250. Tretia čata to vlastne nemusí ani vážiť lebo navážené už je. Oškrabe sa celá kopa a bude aj do polievky a aj k roštenke. Ak pravda je roštenka. Ale to v rozkaze nebolo. No a doma je to inak. Doma nedostávam žiadne rozkazy. Akože: „zemiaky dnes oškrabe muž a živiteľ. Pohov a rozchod“. Normálne je to v rovine diskusie: „neoškrabeš zemiaky?“ alebo keď je nálada povedzme trošilinku napätejšia tak sa nedáva otáznik a pri slove “neoškrabeš“ sa nepoužíva predpona “ne“. Ale ja oškrabem rád. Či už je otáznik alebo nie je. Ja som na škrabanie expert. Myslím teraz na škrabanie zemiakov.

Jediný problém je ten v počtoch. Tu by som aj privítal rozkaz: „sedem stredne veľkých zemiakov. Pohov a rozchod“. Ale u nás v rodine je demokracia. Slobodné rozhodovanie. „Koľko? Koľko tých zemiakov?“ opýtam sa ženy a viem úplne presne čo bude nasledovať. „No koľko, pre nás“. My sme štyri osoby plus malý pes. Nie taký veľký ako Šarik čo by sám zjedol kilo zemiakov. Náš pes je malý a zemiaky neje vôbec. Pes sa nepočíta. Takže: babka, žena, dcéra a ja. Štyri človekokusy. Idem po zemiaky a viem, že nech ich naberiem koľkokoľvek jeden bude chýbať. „Asi toľko?“ opýtam sa a dodám: „alebo ešte jeden prihodím?“. „Tak ešte jeden“ vždy povie žena a ja sa vrátim k zemiakom a prihodím dva. Pre istotu. Tak to v našej rodine funguje už roky. Už asi sto rokov. Plus mínus. Keby sa napočítali tie zemiaky čo prihodím a napočítali by sa aj tie kroky späť k zemiakom bolo by z toho pekné zemiakové pole. Ale bolo by od ruky. Tých krokov od zemiakov ku konzultácii je dosť. Asi desať tam a desať späť. Krát sto rokov. No veľa.