po pismenku

Ja pracujem v práci. No však nakoniec kde inde by som pracoval. Ale dôležité je že v akej práci pracujem. Ja pracujem na pracovisku ktoré je BEZPAPIEROVÉ. Dobre čítate. My sme bezpapierové pracovisko. Ale poviem vám otvorene, keby vyhlásili zber papiera tak my vyhráme prvé miesto. Bez debaty. Dostali by sme aj papierový diplom.

Všade kde sa u nás v práci pozriem je počítač. Nie zase nejaký ultra moderný ale počítač. Na pár metroch štvorcových pri mne sedí päť ľudí a máme sedem počítačov. Každý má svoj vlastný a ešte sa pri tom siedmom striedajú ľudia. A to som samozrejme nepovedal celú pravdu. Lebo celá pravda je taká, že v celej miestnosti kde sedím aj ja sedí asi dvadsaťpäť ľudí a máme asi tridsať počítačov. Okrem toho, že na počítačoch môžeme povedzme počítať my sa cez ne môžeme aj rozprávať.

Ja napríklad keď chcem niečo povedať kolegovi čo sedí dva metre odo mňa, tak mu to nemusím povedať, ale napíšem mu to. A to ani nie, že do mailu, ale len tak, do počítača. Môže to čítať každý alebo aj nie. To záleží. Napríklad mu poviem: „ideme na obed?“ alebo mu to radšej napíšem: ides na obed? maju uz otvorene. A on keď nejde, tak na neho zakričím: „počúvaj, prečítaj si čo ti hovorím“ a on si to prečíta a alebo mi povie: „jasne, daj mi ešte minútku“ alebo mi napíše: teraz este nemozem, pockaj chvilku. A ja počkám. My by sme v práci nemuseli ani hovoriť, ale to by sme boli bezhovorové pracovisko.

Občas máme poradu. Aj na tej porade má každý počítač, lebo však nakoniec aj porady robíme v tej kancelárii, keď sme už po obede. A teraz šéfovia na tej porade začnú rozdávať papiere. My to síce všetko máme v počítačoch ale potom si to vytlačíme a pozeráme do papierov, že čo sme to vlastne na tých počítačoch robili. Na porade máme biele papiere. To je dôležitá vec. Lebo okrem bielych papierov my na našom bezpapierovom pracovisku máme aj farebné papiere. Napríklad žlté alebo oranžové. Ale tie na porade nemáme mať. Ale minule sme mali.

„Prečo máme žlté papiere?“ opýtala sa sekretárka jedného zo šéfov, lebo mala asi zlý deň. „Lebo boli v tlačiarni“ povedala na to, jedna z menších šéfok, ktorá sekretárke papuľuje ale jej šéfovi už nie. Ale šéf nebol na porade a tak nevedel zaujať písomné stanovisko. A vlastne ani ústne. „Žlté sú tri krát také drahé“ povedala sekretárka ale malá šéfka sa jej nenaľakala: „sa nezbláznime, tu sa rozhadzujú milióny a ja budem šetriť žltý papier“. To bol dobrý argument, keďže na porade nebol veľký šéf. „Ale moja zlatá, ja tu nie som od toho aby som lietala každú chvíľu s papierom pre vás“ povedala sekretárka a tiež mala pravdu, lebo od toho ona naozaj nie je. Potom sme sa venovali práci a po porade sme tie papiere vyhodili. Lebo my sme bezpapierové pracovisko a nepotrebujeme mať stoly zavalené použitým papierom.

Večer sme zase použili žltý papier lebo u nás v práci a to nielen v našej kancelárii je milión počítačov. Samozrejme som to prehnal ale teoreticky ich je hrozne veľa. A aj prakticky. Každý čumí do počítača a ja keď napíšem kolegovi, že nech ide so mnou na obed tak si to vlastne môže prečítať každý. Ale keď ide o bezpapierovú prácu každý chce papiere. Večer teda všetko čo sme bezpapierovo popracovali vytlačíme na žlté papiere a potom to každý pri tom počítači žmolí v ruke aby videl či je to presne to, čo vidí aj na obrazovke. A potom si tie žlté papiere zoberieme a hodíme ich do veľkej škatule k tým bielym. A potom sa to niekam stratí. Myslím, že ráno to zoberú upratovačky. Neviem to isto, lebo tak skoro som zase do práce ešte neprišiel.