po pismenku

Naša dcéra je šetrná osoba. Kto by to náhodou nevedel tak to zistí TU. Šetrí na rôzne užitočné veci. Napríklad na časopisy. Keď sme boli nedávno v Tatranskej Lomnici zase sme sto krát boli v našich obľúbených kaviarňach. No sto krát asi nie ale 58 krát určite. Plus mínus. Čítali sme si časopisy. Aj naša dcéra si chcela čítať. Každú chvíľu vybiehala z kaviarní. „Kam zase ideš?“ zdvihol som oči od písmen. „Idem si kúpiť časopis“ povedala šetrná osôbka a s peňaženkou v ruke vybehla k stánku. „Hmmm?“ povedal som, keď sa vrátila. „Neviem, je za Wildúv svět 59 korún veľa alebo málo?“ povedala tá, čo chcela časopis ale chcela si ušetriť aj 59 korún. „Hmmm“ povedali sme spolu so ženou a čítali sme si ďalej.

O tri hodiny sme sedeli v inej kaviarni a čítali sme iné časopisy. „Kam ideš?“ opýtal sa už viete kto. „Idem si kúpiť časopis, aj ja chcem niečo čítať a toto ma nebaví“ povedala veď vy viete kto a ohrnula nos nad časopisom Tatry. „Hmmm?“ povedal veď vy viete kto, keď sa veď vy viete kto vrátila bez časopisu. Tá veď vy viete spustila: „je zatvorené, sa nudím, mama povedala, že tu bude otvorené a nie je. Nudííím sa.“ „Hmmm“ povedali sme a nepovedali sme nič. Naša dcéra má svoje muchy.  Počas tatranského výletu si časopis nekúpila. Alebo nebol alebo bol a ona šetrila. Neminula ani korunu.

Boli sme už doma. Žena pripravovala cestoviny a došlo jej, že kým sme boli v Tatrách tak nemohla doma nakupovať. „Potrebujem tvrdý syr“ ozvala sa tá čo varila špagety a ten čo mal jesť špagety povedal: „skočím do potravín“. „Tatko, čakaj, idem s tebou“ ozvala sa tá, čo má v našej rodine najväčšie úspory, „ len si zoberiem peňaženku“. Naša dcéra mala veľkú peňaženku. Veľkú a ružovú. A na nej bola veľká fotka psa. Veľká detská peňaženka a plná na prasknutie. To sme jej  vždy hovorili: „čo v tej peňaženke preboha máš? Načo, prosím ťa nosíš toľko peňazí?“. „Hmmm“ odpovedala dcéra tým slovom, ktorým občas odpovedáme aj my a na ktoré sa už nedá povedať nič iné ako: „hmmm? Však v poriadku, tvoja vec.“

Vybehli sme z auta pred potravinami. Pri potravinách bolo ešte papiernictvo a pri papiernictve novinový stánok. „Tato, musím ešte kúpiť farebný papier“ povedala dcéra a zahla tam, kde sa predáva farebný papier. Dnu bolo relatívne veľa ľudí, alebo aspoň dosť na to aby tam bol chaos. „Máte farebný papier?“ opýtala sa tá čo potrebovala farebný papier. „Máme“ odpovedala tá čo predávala farebný papier a moja dcéra sa vydala na opačný koniec predajne, zistiť či je to ten papier. A tak dookola. Ešte sme kúpili formulár na daňové priznanie pre toho čo dáva tej čo šetrí vreckové. Zaplatil som daňový formulár aj farebný papier a išlo sa po syr.

„Počkaj, idem si konečne kúpiť niečo na čítanie“ povedala tá, čo ušetrila na farebnom papieri a zabočila k stánku. „Ten časopis Witch, čo máte vo výklade je časopis Witch alebo katalóg Witch?“ opýtala sa dcéra. Ničomu som nerozumel ale predavačka áno: „ktorý časopis? Ten čo je časopis alebo ten čo je katalóg?“. Stále som ničomu nerozumel ale moja dcéra áno: „tento tu“. Predavačka vyšla zo stánku a prišla k výkladu z našej strany: „tak tento časopis Witch je časopis Witch a tento časopis Witch tu vedľa je katalóg Witch“. „Tak si prosím časopis Witch“ povedala dcéra a čakala kým sa predavačka vráti k okienku. „59 korún“ povedala a moja dcéra začala hľadať veľkú ružovú peňaženku. Pravá ruka prázdna. Ľavá ruka prázdna. Všetky vrecká prázdne. Moja dcéra mala zrazu farbu svojej peňaženky ale peňaženku nie. „Zaplatím to“ povedal ten, čo ničomu nerozumel ale videl, že je zle. Bolo zle.

Veľkú ružovú peňaženku sme nenašli. Nebola ani v aute a predavačka v papiernictve povedala, že nie je ani u nich. Dcéra tam bola dvakrát. Stále tam bolo málo ľudí a veľký frmol. Dcéra začala veriť, že peňaženku zabudla doma ale obom nám bolo jasné, že ju nezabudla. „Koľko si tam mala?“ opýtal sa ten, čo ešte nevedel ako má reagovať. „Všetko“ povedala dcéra a mala na tvári výraz. No výraz. Smutný výraz. „Koľko?“ stále som nevedel ako reagovať. „Všetko, asi tisíc šesťsto korún“ povedala a ja som vedel ako reagovať. „Ty asi nie si normálna, koľko krát sme ti s mamou hovorili aby si nenosila v tej peňaženke všetko! Si normálna? Nie si normálna! Mňa asi porazí! Tisíc! Šesťsto ! Korún!“. Dcéra sa rozplakala.

„Koľko si tam mala?“ opýtala sa mama, keď sme sa vrátili domov s tvrdým syrom a smutnou správou. „Všetko“ povedala dcéra a plakala. Moja žena nevedela ako reagovať: „koľko je to všetko?“. „Všetko, asi tisíc šesťsto korún“ povedala a moja žena zareagovala ako ja: „ty asi nie si normálna, koľko krát sme ti s otcom hovorili aby si nenosila v tej peňaženke všetko! Si normálna? Nie si normálna! Mňa asi porazí! Tisíc! Šesťsto ! Korún!“. Dcéra sa rozplakala a so ženou sme ju objali.

Potom sme chvíľu boli ticho a bolo nám dcéry ľúto. Nejaký smrad ju naučil, že život je na prd. Stálo ju to tisíc šesťsto korún. Niekto ukradol veľkú ružovú peňaženku na ktorej bola fotka psa. Ukradol našej dcére úspory a všetky ilúzie. Po niekoľkých minútach dcéra povedala: „ ja nie som normálna, koľko krát ste mi hovorili aby som nenosila v tej peňaženke všetko! Som normálna? Nie som normálna! Mňa asi porazí! Tisíc! Šesťsto ! Korún!“ znova sa rozplakala a povedala tú vetu: „všetko, všetko je teraz  stratené“. V tej chvíli jej z nosa vyletel sopeľ. Začali sme sa smiať.