po pismenku

 

Ja keď som mal desať rokov myslel som na všeličo. Napríklad. No napríklad na známky. Poštové. Myslel som na to, že môj kamarát Ivan B. z druhého poschodia má trojuholníkovú známku SHQIPERIA a ja nie a navyše som na žiadnej mape nevedel nájsť takú krajinu. Potom som myslel na to, že ja mám známku FUJEIRA, ktorá síce nie je trojuholníková ale nie je ani na mape a myslel som na to, či aj Ivan B. myslí na to isté. Potom som myslel napríklad na vystrihovánky z ABC. Myslel som na to, ako je možné, že mne nedrží žiadne koleso pokope, zatiaľ čo spolužiakovi Patrikovi F. držia pokope všetky.

Potom som myslel napríklad na to, či budeme mať na obed šóšku, lebo šóšku som neznášal a myslel som na to, či otec kúpi k obedu jahodovú alebo čokoládovú zmrzlinu, lebo jahodovú som neznášal a čokoládovú som znášal. Potom som ešte myslel na to, že prečo nie sú v lete hokejové majstrovstvá a prečo nikto nehrá vonku hokej s loptičkou a v zime som myslel na to, prečo nie sú futbalové majstrovstvá a nikto nehrá futbal. A potom som myslel aj na to, že či sú chlapci z ulice Milícii normálni, keď oni hrali vždy na Vianoce futbal. A myslel som na hocičo. Ale na to na čo myslí moja desaťročná dcéra som nemyslel nikdy. Že čo si oblečiem na svadbu.

„Naša dcéra bude mať na svadbu krémové šaty a dnes sa rozhodla, že budú teda dlhé až po zem a nie krátke ako doteraz“ povedala mi žena minule do telefónu a ja som bol ticho. Do telefónu. „Počuješ?“ povedala žena, keď ma nepočula. „Počujem“ povedal som aby vedela, že počujem a dodal som: „len som ticho“. „To počujem, že si ticho“ povedal žena a bola potom ticho. Normálne som počul, že je ticho, lebo som ju nepočul a tak som povedal: „to čo preboha ona rieši?“ „No holt, má jedenásť rokov“ povedala moja žena a ja som povedal: „desať“. „Čo desať?“ opýtala sa ma na to žena a ja som povedal „desať, že má ešte desať rokov“. „No, ale bude mať jedenásť“ povedala žena a mala pravdu, lebo keď už mala desať rokov tak bude mať aj jedenásť. Rokov. Teda naša dcéra. Nie moja žena. Moja žena má viac.

„To ona od kedy rieši, čo bude mať oblečené na svadbu?“ opýtal som sa ženy do telefónu. Normálne by som sa jej opýtal aj bez telefónu ale chodím pracovať do iného mesta na týždňovky aby sme boli bohatší a mali na veno dcére keď sa bude vydávať. A aj na svadobné šaty aj keď je pravda, že na svadobné šaty svojej dcéry nikdy nemyslím, keď odchádzam za prácou do iného mesta. Niekedy vtedy nemyslím vôbec, lebo vstávam skoro ráno aby som stihol ranný vlak a tak je to na nejaké veľké myslenie fakt skoro. Potom si dám vo vlaku kávu do kelímku a pomaličky začnem myslieť. Teraz, keď pôjdem vlakom najbližšie, tak budem po tej káve myslieť na svadobné šaty svojej dcéry. Má desať a bude mať jedenásť. To dá rozum.

„Normálne, už dlho“ odpovedala mi žena a keď si nepamätáte, že na akú otázku, tak si pozrite odstavec vyššie a dodala „to je u dievčat normálne, tak teda bude mať dlhé a nie krátke“. „A kyticu, už vie aj akú bude mať kyticu?“ opýtal som sa a uznávam, že tam bol taký cynický podtext. „Samozrejme že vie, frézie“ povedala žena a nemala žiaden podtext. Za normálnych okolností by som sa opýtal, že ako také frézie vyzerajú lebo síce viem, že ich má rada aj moja mama ale aktuálne si neviem spomenúť ako také frézie vyzerajú. Ale neopýtal som sa. Bolo by to trápne pýtať sa na svadobnú kyticu vlastnej dcéry. Taký otec, čo nepozná frézie by bol úplne znemožnený. Neznemožnil som sa a do telefónu som povedal: „a inak nič? nejaké známky v škole a tak?“ „Nič také, ale budú krátke“ dodala žena.

„Daj mi ju k telefónu“ povedal som žene, aby som to urýchlil. Chcel som byť starostlivý otec. Chcel som sa opýtať na niečo zmyslupné aby som nestratil v rodine vážnosť. Napríklad na farbu tej kytice a ešte na frajera. Teda či už máme frajera. Teda nie ja a žena ale ona. Akože ten druhý. Že čo bude mať oblečené a či mu netreba pomôcť s tými fréziami. Keby akurát neboli a tak. Ale neopýtal som sa na nič. „Chce ťa k telefónu otec“ zakričala žena smerom od slúchadla. Predpokladám, že smerom k dcére. Smerom od dcéry som počul toto: „teraaaz nieee, idú susedkyyy“. Ja som inteligentný otec a vedel som, že o ôsmej večer nejdú žiadne susedky od susedov. Ale v televízore. „Len mi ju daj“ povedal som do slúchadla žene a nič som nepočul, len som cítil že žena otvorila ústa a asi to videla aj dcéra lebo som ju počul tým smerom od slúchadla ale už trochu ďalej: „boože, teraaz nemááám čas, zajtrááá, že mu posielam pusu a že ho ľúúúbim“. Nenaliehal som.