po pismenku

Ja keď cestujem vlakom tak si kúpim noviny. Niekedy počúvam aj hudbu a niekedy mám aj knižku ale noviny si kúpim skoro vždy. Aj teraz v sobotu ráno som si kúpil. Aby mi cesta rýchlejšie ubehla. Ubiehala mi rýchlo. V Trnave som vedel všetko podstatné. V Trenčíne som mal prehľad aj o technických novinkách. V Žiline som poznal výsledky z basketbalu žien. V Liptovskom Mikuláši som mal vylúštené krížovky a sudoku. Vystupujem v Košiciach. Znovu som tie noviny otvoril. V Poprade som už poznal všetky inzeráty a ešte mi chýbala do Košíc hodinka.

Začal som čítať horoskopy. Ja horoskopy nečítam. Myslím, že sa mýlia. V tých horoskopoch. Ale teraz sa nemýlili. Čítal som ten horoskop až do Kysaku. Potom som sa balil a hoci zvyčajne noviny nechávam vo vlaku teraz som si ich zobral. Lebo išlo o podstatné veci. O dôležité veci. O najdôležitejšie. Išiel som domov a mal som mať svätý pokoj.

Na stanici ma čakala žena. Vždy ma čaká ak môže a ak môže potom ideme na kávu. Na kávu môžeme íst vždy. Povieme si čo je nové a tak. Aj teraz sme išli. “Čo máš nové?” opýtala sa ma hneď žena. “Nič, nič také” povedal som, lebo nič také nové naozaj nebolo. “Ako vždy” poznamenala žena a potom sme ako vždy dlho hovorili o novinkách. A potom keď sme si už všetky novinky povedali, spomenul som si: “Jaj, písali o tebe v novinách”. “O mne?” opýtala sa žena. “No o tebe, veď hovorím, písali o tebe v novinách”. A potom som to na ňu vybalil: “píšu tam, že mi máš dať celý víkend pokoj, akože nemám nič robiť. Nič ako úplne nič.” “Hmmm“, povedala žena, “upraceme auto a potom pôjdeme na korčule s dcérou a ty so psom”. “Nepočula si? Písali v novinách, že ja nebudem robiť nič, že ja si mám oddýchnuť” nemienil som ustúpiť. “V poriadku, upraceme auto a pôjdeme na kolieskové” povedala žena, ktorá si myslí, že toto je nič.

Potom sme došli z kávy a ja som vybalil tašku. Mal som tam noviny. Vybalil som ich a už som kričal na ženu: “Neveríš? Tak počúvaj” a nalistoval som v prvých novinách to, čo malo byť o mne:

Skoro ma porazilo. Toto nebolo to o mne. To bolo síce o mne, ale písali to čo si myslela žena. Ja som z Popradu do Kysaku čítal niečo iné. Aj som to hneď žene hovoril: “počkaj, počkaj, to sú iné noviny, to je Pravda, tamto bolo asi v Smečku“. Vedel som, čo povie moja žena a aj to povedala: “už nemusíš čítať nič, toto bola pravda”. Chvíľu som ešte bojoval: “nie, nie je to pravda, to je síce z Pravdy ale pravda je v Sme”. Rýchlo som sa hrabal v tých druhých novinách a potom som to našiel a desať krát som to čítal nahlas:

Vedel som, že je to zbytočné. Vedel som, že už proti pravde mojej ženy nemám šancu. A nemal som. Ani tú najmenšiu. Vzťahy v rodine sú dôležité. Povysával som celé auto, urobil som kávu a bol som so psom, kým sa moje dve baby kolieskovokorčulovali. Boleli ma nohy ale ukazoval som dobrú vôľu. Len raz za čas som hovoril: “a tie noviny? Tebe je úplne jedno, čo písali? Ja mám oddychovať. Ja nemám mať aktívny oddych, je pre mňa nevhodný” a potom žena povedala: “zajtra je nedeľa a ideme na výlet.”

Písali to v Pravde. Nemal som najmenšiu šancu. Boli sme na výlete, ktorý som navyše sám musel nájsť v turistickej príručke. Písali, že je to stredne náročná túra ale nebola stredne náročná. Bola strašne náročná. Namiesto štyroch hodín nám trvala šest. Zmokli mi nohy. Pri jednom kopci som skoro plakal. O tej túre musím napísať sólo. Ale teraz nevládzem. Bolí ma celý človek a dva kĺby špeciálne. Ale ako sa hovorí v Pravde: vzťahy v rodine sú fantastické.

Nenávidím pravdu. A radím: nikdy nehovorte žene pravdu. Teda Pravdu. Radšej Sme. Nech sme všetci spokojní.