po pismenku

Neviem, prečo český názov. Viem, že by mohol byť aj slovenský. Nehovorte za jazdy na vodiča. To asi z tých autobusov. Ja som v autobusoch cestoval, keď boli vodiči normálne ešte aj řidiči a nemluvilo sa rovnako štátoprávne ako sa nerozprávalo. No keď po Košiciach jazdil autobus, tak tam bolo pokojne o řidičovi. Mne to tak neprišlo. Ja som vedel o čo ide. Vodič je řidič a nemám ho otravovať.

Boli aj iné tabuľky. Neopírejte se o dveře a jeden predsa len špeciálne slovenský: doma by ťa nenapadlo hádzať smeti pod sedadlo. Nacestoval som sa v autobusoch dosť. V mestských hromadných a aj v medzimestských hromadných. Vždy som cestoval hromadne. Teda s hromadou ľudí. To mali vždy v názve. Teraz cestujem rôzne. V Bratislave hromadne a doma rodinne. V rodinnom aute.

V aute sme nemali žiadne tabuľky. Len také dievčatko čo visí zo spätného zrkadla. Je to chudé a malé dievčatko a vo výhľade neprekáža. Dlho sme vozili aj Mieška, ale toho minule prekusol náš pes. Mieško nie je človek. Mieško bola taká postavička, čo nám pred mnohými rokmi dali k detskému menu. Roky vydával zvuky. Bez baterky a bez elektriky. Len tak. Ako perpetum mobile až kým mu náš pes nerozhrýzol reproduktor. Mieško je už ticho ale v našom aute sa stále ozývajú zvuky.

Svetlo. Toto slovo počúvam v aute často. V posledných dňoch vždy. Hovorí ho moja žena. Nastúpime a ona po minúte povie. Svetlo. Chceš platiť pokutu? Potom vystúpime a moja žena povie. Svetlo. Zabudol si vypnúť svetlo. Svetlo. Svetlo a svetlo. Neviem ako je to možné ale je to presne naopak. Nesvietim keď mám a svietim, keď nemám. Rozčuľuje ma to. Ja mám nervy z ocele ale na to svetlo som už alergický. Dnes zase. Svetlo ráno a svetlo na obed a poobede zase svetlo. Poobede v tom bola žena nevinne. Nepovedala svetlo. Zablikal na mňa autobus. Ten z mestskej hromadnej. Ten zo řidičom čo na neho nemluvíme. On na mňa blikol. A žene to došlo. Svetlo. Ježiš. Povedal som Ježiš. Keď už, tak Ježiša a to svetlo. Povedala žena.

Svetlo. Nevypol si svetlo. To bolo o tri minúty. Stáli sme na benzíne a ja som tankoval so zapnutými svetlami. Na porazenie. Ale neporazilo ma. V čase kým som tankoval to moja žena natrvalo vyriešila. Slovo svetlo už nemusí používať. Máme v aute tabuľku. Napísala ju na tej benzíne. Bola zmierlivá. Nechcela aby som sa rozčúlil. Řidič sa nemá rozčúliť. Řidič má řídit vozidlo. Napísala mi to pekne: S V E T I E L K O !. A to svetielko mám zapichnuté do volantu. Ak by ma náhodou niekto bez svetiel nevidel a narazil do mňa tak skôr ako airbag uvidím svetielko. Svetielko na tabuľke. Rozmýšľam, že keď sme už do nášho rodinného auta zaviedli takéto hromadné tradície pridám tam aj ja svoju tabuľku. Nemluvte za jízdy na řidiče a už vúbec neříkejte že svetlo.

Mimochodom v našej rodine sa už za svetlo pokuta platila. A ja som to nebol. V našej rodine jazdíme dvaja. Ja a žena. Dcéra ešte nejazdí. To len tak mimochodom. Akože mi zasvietilo