po pismenku

Po prvýkrát sme sa stretli na streche našich garáží. Pri blokoch. Pri škole, do ktorej som chodil. Bol som. Chlapec? Chlapec. To je to správne pomenovanie. Ešte som nebol pubiš a viac som sa kamarátil s chlapcami. Aj s ňou sme boli samí chlapci. Traja kamaráti zo školy. Traja na jednu. Neviem ako sa volala a ani kto s ňou prišiel. Vyliezli sme na strechu garáží, pieklo slniečko, tá plechová strecha bola taká horúca, že sedieť na nej bolo hrdinstvom. Sedeli sme ale ju sme držali. Striedali sme sa pri nej a každý jej dal pár pús. Ešte sme to ani nevedeli robiť tak poriadne. Len sme to videli u dospelých a tušili sme, že voľajako takto. K ústam a na pár sekúnd. To tajomstvo, čo je za zatvorenými perami, čo treba robiť potom, to všetko prišlo neskôr. Zamilovali sme sa do nej. Všetci. Bola to láska na dlho. Najprv utajená a potom verejná. A dlhodobá. Dodnes sa jej neviem zbaviť. Rozchádzali sme sa x krát. Ale vždy sa vrátila.

Mená sa menili. A bol to náročný vzťah. Na stretnutie sa muselo šetriť. Niekedy sa kvôli nej muselo kradnúť z maminej kabelky. Aspoň vtedy, teraz už nie. Otec bol voči nej imúnny. Stretávali sme sa v stánkoch a v potravinách. Na začiatku to bol komplikovaný vzťah. Bol som primladý a niektoré predavačky to nechceli akceptovať. Niektoré boli tolerantné a chápavé. Alebo im to len bolo jedno. Také pekné miesto ako na streche tých garáží už nebolo. Ale boli iné. S ňou som bol po prvý raz pri mori, v Bulgar(tabak)sku, čítal som antické príhody zo Sparty, chodil som s ňou na Disco-téky a ochutnával Mentol-ky, zoznámil som sa s Dalilou a Cleou, v zlých časoch navštívil Detvu a maďarskú Čárdu, spoznal Zorku a počúval prvé Hi-Fi. A videl som aj svet čo bol oveľa ďalej, cestoval som v prvej triede Pall Mall a zastavil sa na púšti pri ťave. A samozrejme videl som kovbojov. Menil som ich a zostával s nimi. Občas som sa vrátil k starej známej a občas som ich striedal každý deň. A požičiavali sme si ich medzi sebou a darovávali. To bola samostatná značka. Dajky. Máš? Daj. Je to na hanbu ale prežili sme toho spolu dosť.

Vlastnej žene ( vtedy ešte nie ) som takmer ( nie takmer ) podpálil vlasy. Aj za to môžeš ty. Ale musím povedať, že vtedy bola ešte aj ona tvojou známou. Nepoviem, že dôvernou priateľkou ale známou určite. A možno viac, hovorila, že s tebou chodila do starej brány pri svojom gymnáziu. Ja som s tebou chodil na škaredšie miesta. Vyháňali nás odtiaľ profesori ale čo už. Môžeš dokonca za moju trojku z ruštiny na maturitnom vysvedčení. Mali sme ju všetci, čo sme ti nedali pokoj cez hodinu, len Vlado B. ti dal pokoj a mal jednotku. Vedel som po rusky lepšie ako Vlado B. A ešte sa pamätám ako som ťa ešte rozpálenú hodil do šuflíka, keď sa raz mama vrátila domov predčasne ale na druhej strane si mojich rodičov presvedčila. Mama mi povedala, že ak už sa s tebou musím stretávať, má to byť doma na balkóne a nie vonku pod balkónmi. Moji rodičia ťa prijali do rodiny skôr ako rodičia spolužiakov. Nemyslím, že som tam na balkóne naozaj dospel ale ten pocit dospelosti som tam určite mal.

Moja žena sa s tebou rozišla hneď potom ako otehotnela. Nadobro a definitívne. Dokázala ťa z minúty na minútu opustiť. Ja nie. Hneď vtedy som to chcel. A nedokázal. A kvôli tebe som neskôr po prvý raz podviedol dcéru. To už rozprávala a vnímala. A jeden deň si do pusy dala paličku z lízatka a vyfukovala ( fiktívne ) obláčiky. Hrala sa na tatka. Na častú a obľúbenú tatkovu hru. Ale musíš uznať, že v tom čase sme sa stretávali už len na čerstvom vzduchu. Nechcel som, aby sa moja dcéra hrala takú hru na tatka. Tak som jej to povedal. Ale nepovedal som nič na tú druhú otázku, že prečo. Prečo tatko vyfukuje a ona sa na vyfukovanie hrať nemôže. Tak si ma k tomu dohnala. Povedal som, že vyfukovanie je hlúposť a keďže normálny tato hlúposti nerobí už vyfukovať nebudem. Chvíľku som nevyfukoval ale vyfúknuť z hlavy som ťa nedokázal. Začali sme sa stretávať tajne. Normálne som s tebou podvádzal vlastnú dcéru. Dospelý tatko sa stal presne tým istým chlapcom z plechovej strechy. Začal som žuť žuvačky. Moja dcéra vie, že žuvačky neznášam. A potom nás spolu prichytila. Presne viem kde.

Boli sme na výlete v Poľsku. Na križiackom hrade. V Malborgu – nie marlbororgu. S mamou išli do kaviarne a ja som povedal že hneď prídem. Na tom dvore som to urobil ako na plechovej streche. Zrazu tam dcéra stála a len sa otočila a utekala do kaviarne. Bolo to horšie ako s vlastnou mamou pred dvadsiatimi rokmi. Nečakalo na mňa žiadne balkónové povolenie. Urobil som pokus: to som len držal jednému ujovi. A to bola veľká chyba. Dcéra videla aj vyfúknutie: k podvodu sa pridala aj krádež vdýchnutia. No namotal som sa do totálnej hlúposti. Dodnes sa v tom motám. Neviem sa ťa vzdať a dcéra už o tom vie. Síce nechápe ale aspoň nedostáva malborgský šok. Zistila, že ani tato občas nedodrží slovo, nemá pevnú vôľu a robí veci o ktorých vyhlasuje, že sú hlúpe. Dokonalý vzor.

To je moja naozajstná závislosť. Ani mi to nepríde také vtipné. Aspoň, že to viem. To si hovorím tiež už dlho. Pekná výhovorka. Tak. A tak pekne sa to začínalo. A tak hlúpo skončilo.