po pismenku

Tú vetu povedala moja žena. Riešime výchovu. Čo iné môžeme asi tak riešiť týždeň pred vysvedčením. Dcéra bude mať asi dve dvojky. Možno. Ešte nevieme. Čakáme. Zmietame sa v takom tom klasickom rodičovskom chaose. Má ich mať? Zaslúži si ich? Sú spravodlivé? A kto za to môže? Aj my?

Obaja sme vyštudovaní učitelia. Manželka dokonca učí. Mali by sme mať skúsenosti a teoretickú prípravu. Kto by mal vedieť lepšie reagovať? Mláti to s nami horšie ako s ňou. Teoreticky všetko vieme, sme na to pripravení. Prakticky netušíme čo robiť. Sú dvojky ten pravý dôvod na krik? A na aký intenzívny krik?

Tušíme, prečo sa tak rozčuľujeme. Sme pohodlní a toto nás vytrháva z rodičovskej obývačky. Z predstavy, že len tak máme geniálne dieťa., ktoré to všetko zvládne samo a my ani nebudeme vedieť, že je geniálne. Chceme mať svoj svätý pokoj. Po práci chceme sedieť doma a robiť to, pri čom si vieme oddýchnuť. Nechce sa nám učiť. Učili sme sa viac ako dosť. Už sa nám naozaj nechce. Nahovárame si, že to musí zvládnuť sama. Máme primeraný prehľad o výsledkoch v škole. A predsa nás to prekvapilo. Dve dvojky. Z matematiky a slovenčiny.

Dcéra má za sebou najúspešnejší rok. Darilo sa jej všetko na čo siahla. Dostala ceny v recitačných aj speváckych súťažiach. Uspela na gymnastickej súťaži. Vystupuje s folklórnym súborom. Dostala cenu na veľkej výtvarnej súťaži. Vystupuje na každej školskej akcii. Posledný mesiac a pol to bolo intenzívne. Vždy sa na niečo pripravovala a nám to ušlo. Že sa objavili aj iné známky. Tak nám to nezaplo a ona nás tiež nechala vypnutých. Urobila to, čo som robil aj ja. Čo robia asi všetky deti. Spoľahla sa na zázrak. Niečo sa stane. Niekto, alebo niečo to vyrieši. Niečo sa stane. Len nech to netreba riešiť dnes. Len nech je to zajtra. Muselo ju bolieť brucho z toho, že zázrak sa nepribližuje. A začala nám to kvapkať. Tak akosi pomimo sme sa dozvedeli, že zo slovenčiny je to medzi jednotkou a dvojkou. Taká tá predpríprava. Povedali sme si fajn. Ak je to medzi, tak asi zohľadnia recitovanie. Ešte vás v škole niečo čaká? Nie, my sa už ani neučíme. Presne tak som to ako žiak robil aj ja. Celá moja dcéra. Cez víkend išla na výlet so švagrinou. Však možno bude zázrak. Nebude. V pondelok písali písomku z matematiky. O tej sme ani len nevedeli, že je tiež dvojkoidná. Tá písomka to mohla zachrániť, ale to by musela mať odvahu povedať nám to. Nemala. Vraj kričíme. Zázrak sa nestal. Tak sme na ňu pokričali.

Nekričali sme pre dvojky. Rozčúlilo nás, ako veľa vecí bolo inak. To nás rozčuľuje najviac. Že nám neverí, že sa nás bojí. Že vraj kričíme. Tak teda kričíme, že prečo si to o nás myslí. A robíme všetky nepedagogické veci. Postupujeme vo výchove proti tým pravidlám. Sme ako obyčajní rodičia, lebo sme obyčajní rodičia. Nikdy ju nebijeme. A máme ju radi. Aj ako dvojkárku. Vieme to už vtedy, keď kričíme. Ale kričíme kvôli výchove. A robíme jej výčitky a strašíme ju budúcnosťou. Bezperspektívnosťou. Upratovaním v Tescu. Sme obyčajní rodičia s pedagogickým vzdelaním a nepedagogickým postupom. A potom si to vyčítame.

Kto kričal viac? To by sme nemali preháňať. Musíme sa viac kontrolovať. Musíme jej viac hovoriť, že ju máme radi. Takéto reči sme viedli na káve. Nebolo nám dobre. Čo sa dalo a čo sa malo urobiť, to sme urobili. Urobili sme všetko to, čo robia rodičia v takejto situácii. Viac sa nedá. Tak teraz čakáme čo sa stane. Čakáme na zázrak. Možno tie dvojky nebudú. Možno. Možno sa niečo stane. Len tak. Určili sme si pravidlá, kto bude čo robiť. Musíme jej pomáhať s učením. Teda sa budeme učiť. Jednoduché to ale nie je. Prišiel som na to hneď ako sme opakovali násobilku. Niektoré čísla sú z mojej hlavy vygumované. Aj pri diktátoch mám niekedy vážne pochybnosti. A moje znalosti angličtiny sa o chvíľu tiež skončia. Tak nás teda čaká ťažké obdobie. A možno nie. Možno sa niečo stane.

Je to dobrá dcéra a máme ju radi. Len máme možno tie klasické rodičovské pocity. Každý ich má. A preto kričíme. Lebo z nás kričí predstava. A nervy. Hanbíme sa za to, ale žena to pri káve povedala za nás oboch. Nervy si s nami robia čo chcú. Niekedy nás vychovávajú nervy a niekedy vychovávajú za nás. Lebo ju máme radi. Lebo sme presne takí ako ona. Ona je taká ako jej rodičia. Až s deťmi sme rodina.