po pismenku

 

Celkom ako Helena Vondráčková je Maryla Rodowicz. Ale iba akože. To akože znamená, že obidve sú akože totálne hviezdy a ešte aj tancujú v takých tanečných súťažiach a ešte obe vystupovali za socíku na Ein Kessel Buntes a akože obidve majú svoje nanuky. Akože nanuk Helena a nanuk Maryla. A akože obe mali v Poľsku veľké bilboardy na tie nanuky. A potom je tu už len jeden rozdiel. Ja Helenu Vondráčkovú nemusím a Marylu Rodowicz musím. Ale od začiatku to tak nebolo.

Ja som samozrejme Marylu Rodowicz poznal už dávno. Poznal som Jirku Korna a Katonu Kláry a Sofiu Rotaru a Alu Pugačevovú a skupinu Puhdys a poznal som aj balet televize NDR. Oni všetci plus Goombay Dance Band a Drupi a ešte Dean Read  vystupovali v Ein Kessel Buntes. Vtedy v televízii nebolo nič. Iba to Ein Kessel Buntes. Ja som samozrejme Ein Kessel Buntes nemal rád. Lebo to bolo trápne. Chlapec v puberte to všetko považoval za trápne ale prepnúť sa nedalo, lebo mama a otec a sestra to pozerali. Ja si teda konkrétne spomínam na všetky tie hviezdy s výnimkou Maryly Rodowicz. Na ňu konkrétne si z Ein Kessel Buntes nespomínam. Vtedy ma tá Maryla až tak nebrala. Ale malo sa to zmeniť. Ja som mal spoznať svoju ženu.

Keď niekto niekoho balí tak má nejakú techniku. Niekto napríklad takú perspektívnu manželku pozve na zbierku motýľov. Alebo niečo podobné. No a ja som mal zbierku platní. To boli moje motýle. Akože: „počkaj, počkaj, niečo ti pustím“ a pustil som niečo a potom asi o dvadsať sekúnd som pokračoval niečím iným: „no a toto, tak toto počúvam dookola“. Dookola som to pustil 15 sekúnd a platňu som zase vymenil. No, taká finta.

Potom ma žena konečne pozvala k sebe domov. Možno mala mojich motýľov plné zuby a možno jej išlo konečne o niečo iné. V každom prípade mi urobila čaj. „Urobím čaj?“ opýtala sa a odvtedy mi robí čaj až dodnes. Ja som sa viac ako o čaj a svoju budúcu ženu, zaujímal o jej štós vinylových platní. Dalo by sa povedať, že ma zaujímalo jej veno.  „Ty, tak toto nepoznám, ale toto je normálne že dobrá somarina“ a tak. Komentoval som ženin hudobný vkus. „Tak počkaj, pustím ti Rodovičku“ povedala žena a na gramofón položila jednu vinylku.

A tak mi do života natrvalo vstúpila Maryla. Teda moja žena a s ňou Maryla. Odpor k účastníčke Ein Kessel Buntes sa zlomil okamžite. Odvtedy už na Marylu nedám dopustiť a hoci ma žena pred časom poslala s podstatnou časťou vinyliek do antikvariátu niečo sa mi podarilo zachrániť. Ostala mi jedna banánová krabica s najmilšími kúskami a sú tam všetky tie staré a obohrané poľské vinylky.

No a potom sa už Ein Kessel Buntes nevysielal a v našich rádiách už nepúšťali žiadne poľské pesničky. Obchody Opus zrušili jedným obrovským výpredajom a novú platňu Rodovičky by ste u nás nekúpili. Občas ale prichádzali ženine tety a sesternice z Varšavy a občas som ja išiel na služobku do Poľska a občas sme tam išli so ženou. Potom sme dokonca bývali rok v Bratislave a v tunajšej káblovke sme na rozdiel od košickej objavili aj poľskú televíziu. Síce iba TV Poloniu ale zato s prenosmi všetkých estrád od Opole po Sopoty. Aj s Marylou samozrejme. Lebo Maryla je taká istá ako Helena Vondráčková. Len Vondráčkovú ja nemusím a na Rodovičke som závislý. Skoro ako na žene.

Posledné platne nám voľajako unikli. Tá naša posledná bola Marysia Biesiadna ale tá bola len na páske a svokor nám ju požul. Teda presnejšie je, že ju požul svokrov magnetofón. Odvtedy nič. Tety si už asi myslia, že sme dospelí a tak sa z cestovnej batožiny cédečká vytratili. A sesternice dávno neboli. Ale zato svet sa nám zglobalizoval a zinternetizoval a zpirátoval.  Mojej žene teda urobím radosť. Maryla si bude myslieť asi niečo iné, ale na druhej strane som si raz kúpil nanuk Helena. Tak nech si to Rodowiczová vyrieši s Vondráčkovou. A keď bude nanuk Maryla kúpim si aj ten. Ale teraz nesiem domov žene novú Rodovičku. A bude to ako kedysi s tými motýľmi: „počkaj, počkaj, niečo ti pustím“.