po pismenku

Občas teraz vstávam o štvrtej. Ráno. Aby bolo jasné. Mám takú prácu. Dobrá práca je to a nenáročná akurát to vstávanie má svoje čaro. Aj dnes ráno mi zazvonil budík. Telefonický. Každý normálny človek si ho nastaví tak aby mal pár minút v rezerve. Aby nemusel vstať hneď.

4.05 sa to ozvalo. 4.05 je oveľa lepšie ako 4.00. To je také, že predsa už len človek nevstáva o štvrtej, hoci samozrejme každému bude tvrdiť, že vstáva o štvrtej. Veď aj ja to o pár riadkov vyššie tvrdím. Tak päť minút po štvrtej sa tá potvora ozvala. Samozrejme, že som stlačil opätovné zvonenie. Ešte 5 minút. To je na vstávaní najlepšie ak je to nastavené tak, aby človek mal rezervu. O ďalších päť minút som už vstal. Mám len päťminútovú rezervu.

Moja žena nejde pod polhodinovú. Keď náhodou spím tak, že nemusím vstávať o štvrtej, tak ma zobudí ženin budík. O šiestej. Ale to neznamená, že sa vstáva o šiestej aj keď moja žena by vám tvrdila, že vstáva o šiestej. Nepovedala by vám, že má takú polhodinovú rezervu. Že každých 5 minút u nás po šiestej zvoní budík a žena ho vždy vypne. Akože už nespí, lebo kto by už dokázal spať, keď každých 5 minút niečo zvoní ale zase nemusí ani vstať. To sú najkrajšie ranné minúty. Lebo sú ukradnuté. Lebo potom už je to zmätok. Potom sa u nás ozýva už len jedna veta: „nestíííhame, tempo!“. Ale nebudem vám tu hovoriť o našom rannom zmätku. Lebo o tom ja viem všetko. V otázkach ranného zmätku viem o svojej žene aj najtajnejšie detaily. Ale jednu vec neviem. A s ranným vstávaním to teda súvisí.

„Ancipka. Otvor viečko“ ozvalo sa občas ráno u nás v posteli. Moje jedno viečko sa otváralo a pritom sa nechcelo. Bolo otvárané. Moja žena použila palec a ukazovák a môjmu oku ukázala ráno. Moje oko ráno vidieť nechcelo. Ale palec a ukazovák sú silnejšie ako viečkový sval. Ak by vám aj na biológii niekto hovoril niečo iné neverte mu. Palec a ukazovák mojej ženy dokážu otvoriť akokoľvek sa vzpierajúce viečko. Toľko ja zase do posilňovne na posilňovanie očných viečok nechodím.

Potom máte otvorené viečko a vo vzdialenosti 12-tich centimetrov sa na vás usmieva moja žena. Teda akože obrazne. To by som nechcel, aby sa na vás moja žena ráno usmievala zo vzdialenosti 12-tcih centimetrov a aby pritom palcom a ukazovákom zvierala vaše očné viečko. A tak, keď sa vám tam pozerá ( obrazne! ) tak je vlastne prvá vec čo na tom ráne vidíte. A tá prvá vec sa usmeje a povie: „už je ráno, už je ráno, slniečko sa umývalo“. No a vás ide poraziť. Jednak máte v oku prievan, lebo keď niekto do neho rozpráva zo vzdialenosti 12-tich centimetrov tak to aj prefúka a jednak slniečku závidíte, lebo vy ste ešte neumytý a strapatý a jednak mu nikto nefúka do oka a nezviera mu viečko.

Tak toto ja o svojej žene neviem, že odkiaľ to ona má. Myslím, že mi povedala len toľko, že to robila odjakživa. Aj svojim rodičom. Snažila sa to naučiť aj našu dcéru ale naša dcéra až tak skoro nevstáva. Pár krát to síce urobila ale to bola ešte maličká. A mala trochu inú taktiku. Moje viečko otvárala tak, že do neho palec a ukazováčik zaborila: „tatkooo, flniefko uf ftáááálo aj fa umýýýfalo, a ty efte fpííííf, fe fa nechampííííš“ a zo vzdialenosti 6-tich centimetrov mi prskala do oka. Lebo malé deti ešte niektoré veci nevedia povedať tak celkom presne a aj odhad vzdialenosti je taký viac menej obrazný.

Tak toto sa u nás stávalo občas ráno. Teraz sa to nestáva. Teraz už nestíííhame. Ja keď ráno vstanem tak sa odšuchcem do kúpeľne a rozlepím oči. Niekedy použijem fintu mojej ženy. Otvorím si viečko vlastným palcom a ukazovákom a poviem si: „Ancipka, otvor viečko“ a potom si poviem: „toto fakt nie je normálne, takto si ráno fúkať do oka“. A potom sa odšuchcem do práce. Keď tak na to príde, keď mi do oka fúkala moja žena bolo to príjemnejšie ako keď si tam fúkam sám. Malo to taký iný nádych. Ale aj tak. Do dnešného dňa neviem, kto je Ancipka. Raz cez víkend keď nezazvoní budík tak to zistím. Otvorím žene oko palcom a ukazovákom a poviem jej do neho zo vzdialenosti dvanástich centimetrov: „Okamžite mi povedz, kto je to Ancipka a mimochodom, slniečko už vstalo, aj sa umývalo, a ty ešte spíš, že sa nehanbíš!“. Lebo manželia nemajú mať pred sebou tajnosti. A to ani v otázkach Ancipky.