po pismenku

Mne to so športom nikdy veľmi nešlo. Ja som bol vždy taký čudne poskrúcaný. Raz mi to aj na gymnastickom cvičení na fakulte povedala trénerka: „Počúvajte, však vy ste tri krát esovite prehnutý“. „A?“ odpovedal som plynulou vetou hodnou budúceho pedagóga. „No, normálny človek je len dvakrát esovite prehnutý“. „Aha“ uzavrel som debatu s tým, že neurobím teda kariéru ani ako gymnastický cvičenec. Mne jednoducho žiaden šport neučaroval a platí to aj naopak. Ani ja som žiadnemu športu neučaroval.

Nedávno som na internete objavil šport, ktorému som dal takpovediac poslednú šancu. Ja tak všeobecne raz za čas dám niečomu poslednú šancu. Volalo sa to futbal ale bolo jasné, že nebudem potrebovať kopačky. Ja ani žiadne kopačky nemám. Čo mi pamäť siaha nikdy som ani žiadne nemal. Dokonca ani ako dieťa, ktoré ešte nevedelo, že neučaruje žiadnemu športu. Hrávali sme futbal na ihrisku za blokom a strašne som chcel také plátené kopačky so žltými pásikmi. Boli to tie najobyčajnejšie kopačky ale žiadne iné aj tak neboli. Dokonca si myslím, že vtedy aj normálny futbalisti hrali v takých kopačkách. Mama mi ich nekúpila. Myslím, že ma videla hrať futbal z balkóna a tak pochopila, že by to boli vyhodené peniaze. Mama bola šetrná a tak peniaze na kopačky nevyhodila a ja som bol asi jediný futbalista bez kopačiek. Bez kopačiek som kariéru neurobil a aj tak ma viac bavilo čítať si knižky.

Tento futbal, ktorý som objavil na internete sa nehrá v kopačkách. Dokonca som bol presvedčený, že každý kto mal v detstve kopačky a nečítal si verneovky má po chlebe. Akože konečne ja – chlapec v okuliaroch a bez kopačiek – rozstrieľam každého, kto mi na ihrisku robil zle. Mal som dostatočnú prípravu z detstva aj dospelosti. Čakala ma skvelá kariéra a možno aj reprezentačný dres. Akože obrazne. Lebo ten futbal, čo som objavil na internete sa nehrá v dresoch. Teda čisto teoreticky sa taký futbal môže hrať aj v drese ale ja by som doma v nejakom silonovom tričku s číslom na chrbte a nápisom Maradona určite nechodil. Lebo ten futbal sa hrá za počítačom. Lebo je to slovný futbal.

Ja som slovnému futbalu podľahol.  Dostanete písmenká a skladáte slová. Písmenká vám dá počítač. Akože obrazne. Nie akože príde kuriér a do schránky vám vysype abecedu a vy potom v silonovom tričku mrznete pri schránke a rozmýšľate, že čo ste to dostali. Normálne do toho počítača sa tak nahádžu porozhadzované písmená a vy z toho robíte slová. Niečo ako scrabble. Mimochodom ja som podľahol aj scrabble a to už dosť dávno ale začal som voľajako prehrávať, čo ma netešilo ani trochu a moju ženu to tešilo veľmi, lebo ona vyhrávala. Tak ten slovný futbal je niečo podobné akurát, že mu ide o podstatné mená.

No nebudem naťahovať, prehrával som ako taký somárik. Ár, os, mrk, mor, mok. Ale napriek tomu ma to celkom bavilo a bolo to nákazlivé. Išiel som napríklad domov a sadol som si na trolejbus. Trolej, role, oje, ujo, trus, loj, boje. A tak. Mne to slovo proste hmýrilo v hlave a skadali sa mi v nej slovíčka. Osla, os, lov, kal, lak. Neviem, či mi rozumiete ale ak ste tomu aj vy podľahli tak rozumiete. Rozum, rez, mier, rum, um. A tak ďalej.

Proste som tomu čiastočne podľahol a malo to len jeden pozitívny výsledok. Posledné tri partičky scrabble som doma vyhral, čo ma veľmi potešilo a moju ženu veľmi prekvapilo: „to čo má znamenať, to ty niekde trénuješ?“ opýtala sa ma. Poprel som všetko: „normálka, normálne som proste lepší, šťastie a vrodená inteligencia a navyše vieš, nikdy som nehral futbal ale som si radšej čítal a tak“. „Tak na toto sa ti môžem vykašľať“ povedala žena, ktorá mala aj športové úspechy. Reprezentovala napríklad svoju základnú školu v stredne dlhom behu. Ja som nereprezentoval nikdy.

Aby som to skrátil. Trs, lis, ár. Začal som športovať aj keď je mi jasné, že v tom veľkú kariéru tiež neurobím. Stále viac prehrávam. A to je traumatizujúce. Ja som jednoducho športové drevo. A navyše tri krát esovite prehnuté. Takže to vidím tak, že ma žena o chvíľu opäť nabije v scrabble. Budú to nerváky. Nerv, nervy, revy, rev, ár, káry, krv, ker, váry.