po pismenku

Za socializmu bolo jednoduché rozoznať našinca od cudzinca. Stačilo sa pozrieť na topánky. Naše boli jasné. Rovnaké. Teraz, keď chodí dcéra na folklór prezúvajú sa v chodbičke. Občas ju tam čakávam. A pozerám sa na topánky. Zo zvyku, či nebude problém s hľadaním. Nie je. Každý pár, iný pár, jeden dcérin pár. Ja som to v škole také jednoduché nemal. Boli dievčenské a chlapčenské. Malé rozdiely. Spomínam si, že som raz dopochodoval domov s boľavými nohami. Kamarát mal tie príšerné vložky proti plochým nohám. Ja som nemal. Aj on vraj cestu pretrpel. A úplná klasika boli vidiecke prázdniny u babičky. Babky nosili také čierne filcové. Hovorili sme im cigánky. A dedovia papierové (ako kožené) čierne kotníčky.  

Moja prvá topánková módna vlna pripochodovala z ďalekého východu. Číny z Číny. Svojho času to bol úzky profil. Podpultovka. Boli aj zelené s bielou gumou ale to bola úbohosť akurát tak na telesnú. Klasické boli biele a mali mať tú okrúhlu značku na kotníku. Žiadne polovičné. Celé. Prepochodovali sme v nich aj tuhé zimy. Myslím na to občas ráno, keď ma celé telo bolí pri vstávaní. Tenká guma do predratia. Boli to takmer nezničiteľné topánky. Rodičia mali viac rozumu a tak som sa v zime tajne prezúval na schodoch.  Muselo sa to vydržať.  Všimol som si, že sa číny (celoročne) vrátili. Asi sú stále z Číny ale už to nie sú „číny“.  Volajú sa konverzky a nie sú pod pultom. Už nič nie je pod pultom.

S rodičovským vkusom to bolo vždy čudné. Adidasky , najky či pumy boli úplne nereálne. Mali ich len reprezentanti. My, čo sme nereprezentovali sme mali botasky. Raz mi jedny mama kúpila. Kupovalo sa vtedy keď bolo, na skúšanie a overovanie vkusu času nebolo. Mama nemala vkus. Aspoň teda na botasky. Bol to pokus, ktorý nevyšiel. Mama si to dala vysvetliť a súhlasila s tým, že si ich môžem vymeniť. Mali dva druhy. Ten druhý bol ten správny, ale vedeli o tom všetci. Mali len jedenástky. Ja nohy osmičky. Detailný rozdiel. V tých lodiach som potom plával niekoľko rokov. Chcelo to len poriadne dotiahnuť šnúrky.

Vzťah k nadrozmerným topánkam a výhodným nákupom mi ostal dodnes. Aj teraz mám na nohách o číslo väčšie topánky a poriadne dotiahnuté šnúrky. Výhodný nákup z výpredaja. Pekné topánky. Vyzerajú ako trekkingovky ale nie sú. To je moja ďalšia slabosť. Poriadne topánky do hôr som nikdy nemal. Vždy som si kupoval topánky, ktoré tak len vyzerali. Roky som sa po Tatrách túlal v kožených poltopánkach z Poľska. Veľké kovové spony a pevná (utiahnutá) šnúrka. A na to modré štucne. Podobný, takmer turistický nákup som si doprial počas jedinej služobnej cesty do Berlína. Už bol síce jeden, ale len pár mesiacov. Ja som bol v západnom čo už papierovo západný nebol, ale reálne bol. V šetriacom režime som sa vybral k Brandenburskej bráne. Pri príjazde sme dostali malú mapku a na tej to bola príjemná krátka prechádzka. Bolo to peklo. Zlá mierka. Cesta cez park nemala koniec a na konci bola len cesta späť. V daždi a v bruchu s klobáskou. Kultúrny zážitok zo spojenia sveta. Potreboval som nutne nové topánky a kapitalisti mali výpredaj. Na ceste domov ma sprevádzali kotníkové semišky kombinované s kožou. Pekné spony a utiahnuté šnúrky. Doma v Košiciach som cestoval električkou a moje topánky sa (aspoň raz v živote) stali témou rozhovoru. Dievča hovorí chlapcovi: „také sa mi páčia, také by si mal mať“. Nemal. Nebol na študijnej ceste. Prepochodovali so mnou celé Tatry. Dokonalé fiktívne vibramky.

Nohy som si zničil na vojenčine. Kanady a zelené papierovky. A tie zelené číny čo asi neboli z Číny. 9 mesačný šok na nohy. Nikdy som celkom nepochopil všeobecnú záľubu v armádnych topánkach. Ja som ich nezdefraudoval. Dlhé roky som ale odmietal nosiť teplú obuv. V zime som mrzol a veril som, že sa mi nohy aspoň nepotia. Túto zimu som zmenil názor. Zachránil ma výpredaj. Semišky za likvidačnú cenu. Likvidačnú pre predajcu. Nemali síce pekné spony a ani šnúrky sa nedali pevne dotiahnuť ale boli mojej veľkosti a nohy som mal v teple. Ocenil som to vždy na zastávke autobusu. Mládež v konverzkách prešľapovala, ja som stál ako pevný stĺp. Aj na vojne by mali zo mňa radosť. Mladý muž v strednom veku musí mať nohy v teple.

Chýbajú mi ešte tie trekkingovky. Alebo aspoň také, čo sa na ne v zime budú podobať. Mali by mať spony a pevné šnúrky.

A niečo  do ruky a ešte na hlavu pre mladého muža.