po pismenku

Ja aj fotím. Fotografujem. Nielen v pamäti ale aj na pamäťovú kartu. Najradšej fotím sám seba a to tak, že natiahnem ruku od seba a fotoaparát natočím smerom na seba a stlačím spúšť. Vždy mám nahnutú hlavu a trčí mi tam rameno. A to čo je za mnou veľmi nevidieť. Dobré fotky. Také ako robil Mr. Bean. Aj sa na tých fotkách na neho dosť podobám. Také prirodzené.

Občas ma niekto odfotí. Napríklad žena, keď jej urobím 58 fotografií povie: „ježíííš, už prestaň a daj sme foťák. Teraz ťa odfotím ja“. A ja potom na tej fotografii nemám hlavu natočenú nabok a nevidno mi rameno. Ale inak vyzerám ako nekompletný exemplár. Občas ma odfotí dcéra ale tá väčšinou zabudne vypnúť makro a tak ťažko povedať ako na tých fotkách vyzerám. Navyše aj tak fotí hlavne sama seba. Natočí fotoaparát smerom k sebe a cvaká. To by som rád vedel, že po kom to má.

No a občas ja fotografujem aj prírodu. Na fotoaparáte mám makro a tak fotím hlavne stabilné obrazy ako je tráva, keď nefúka vietor. Podľa vlastnej skromnej mienky mám najväčšiu zbierku makrozáberov na trávu. Väčšinou fotím trávu z dola a potom sa rozplývam nad tým aký som fotograf. Žena väčšinou povie: „poď už, trávu si už nafotil“. Ale niekedy keď si prezerá fotografie tak aj uzná. Napríklad povie: „tak táto tráva ti vyšla“. Alebo: „no to ma podrž, toto je zase tráva“. Ale minule mi napríklad aj sama radila: „odfoť si túto trávu. V tej sa ukladá na celý deň kvapka vody“. Najprv sa mi ani nechcelo, lebo ja fotím hlavne trávu bez kvapky ale žena nedala: „hovorím, poď sem a odfoť si tú kvapku. Keď nabudúce zabudneš vodu aspoň budeš vedieť ako taká rastlina vyzerá“. Žena mi povedala aj názov ale ten už neviem. V každom prípade mám tri fotky kvapky v rastline.

Ja nosím fotoaparát na každú vychádzku. Jeden človek nikdy nevie, aká tráva bude po ceste. Lebo na trávy som ja macher. Aj minule sme boli na výlet. nafotil som si trávy takpovediac do zásoby. Popoludní sme už sedeli doma a povedal som si, že prírody nie je nikdy dosť. A tak sme išli ešte na dovychádzku. Akože vychádzku sme už mali za sebou ale ešte sa nám trošku chcelo. Tak sme sa len išli prejsť okolo vyhliadkovej veže. Fotoaparát som si nezobral. Jednak som ráno nafotil toľko trávy že bola vybitá baterka a jednak trávu okolo vyhliadkovej som už fotil ixkrát. Ixkrát je že naozaj veľa. Tak sme išli bez fotoaparátu. A ukázalo sa, že to bola chyba.

Okolo vyhliadkovej bolo veľa peknej trávy. Už vtedy mi bolo ľúto, že nemám fotoaparát. Navyše vtedy pribudli aj statické zvieratá, ktoré sa dali tiež nafotiť bez stresu. Ja rád fotím bez stresu. V strese som len, keď fotím vlastného psa lebo ten sa nefotí rád. Na väčšine fotografií je len ako hnedá rozmazaná čmuha alebo mu nevidieť hlavu alebo chvost. Ale o psa tam nešlo. Toho už fotím len tak aby sa nepovedalo. Akože mám foťák a nefotím si psa. Tak občas cvaknem čmuhu a potom to vymažem a v pamäti ostane len tráva. Ale teraz som mohol mať taký záber, že by všetci fotografovia z blogu povedali: „fíha, popísmenku aj fotí, a ako dobre“. Alebo niečo podobné. Nič v takom zmysle, že: „ježííš, popismenkovi už šibe, zase fotil trávu“. Tak to nie. Ja som mohol mať zákonom chránené fotografie.

Salamandra škvrnitá je chránená. Ja som salamandru ( ak nepočítame tie nemecké topánky ) videl možno trikrát v živote. Dva krát som pri sebe nemal fotoaparát, lebo som bol ešte dieťa a dieťaťu dá do ruky fotoaparát len nezodpovedný človek. Také dieťa totiž zabudne vypnúť makro a potom fotí len také čmuhy, ktoré vyzerajú napríklad ako môj pes na fotke. Alebo fotia len samé seba ako napríklad niekto, na koho si teraz nespomeniem, lebo si nechcem. No a teraz som salamandru uvidel tretí krát v živote a hneď som si povedal: „bože ako dobre, že fotím trávu, teraz odfotím salamandru“ a siahol som na pás, kde mám fotoaparát.

Pozorný čitateľ vie, že som fotoaparát nechal doma. Inteligentný čitateľ si vie domyslieť ako mi bolo. Bolo mi z toho úplne zle. Jednak musím po pravde priznať, že som tú salamandru skoro zašliapol, lebo ja tradične hľadím tak do perspektívy, či niekde v diaľke nie je pekná tráva. No a salamandru som mal pod nohou. Objavila ju moja žena: „pozeraj kam dupeš, salamandra“. Bola tam. Stál som na jednej nohe a pod druhou, ktorá bola trošku vo vzduchu som mal salamandru. Je to chránené zviera a ja sa ani nečudujem, že skoro vymrelo, keď sa zvykne schovávať pod nohy turistov. Tvárila sa, že tam nie sme. Tá salamandra. Moja žena sa tak netvárila. Mala ohromnú zábavu z toho, že nemám fotoaparát. Lebo ten mám skoro vždy. Teda s výnimkou stretnutia salamandry.