po pismenku

 

Tento zápis robíme, pretože sme si všimli, že náš pes si tiež robí zápisky .Zápis zverejňujeme, pretože ten pes to tiež zverejňuje. Hneď na začiatok treba povedať, že nie náš pes je obeťou ale my sme obeťou. Je to už potvrdené aj ľudovou múdrosťou. Ľudová múdrosť hovorí, že lož má krátke nohy. Náš pes je drsnosrstý jazvečík. Neexistuje nikto, kto by mal kratšie nohy. Naša fenka má najkratšie nohy na svete. A klame.

Nie je pravda, že ju týrame.  Pravda je že ona týra nás. Ja: ako pán mám 186 centimetrov a z toho skoro polovicu robia nohy. Ja: ako pani mám skoro 170 centimetrov a z toho viac ako polovicu tvoria nohy. Máme niekoľkonásobne dlhšie nohy ako náš pes. A máme pravdu. Taká je ľudová múdrosť a taký je aj osud majiteľov. A toto je pravda:

Už keď sme ju prvý krát uvideli tak nám to bolo jasné. Celú hodinu na nás jej mama priateľsky vrčala a cerila na nás zuby a tým nám asi chcela naznačiť aby sme mali zdravý rozum. Baška bola maličká a nohy skoro ani nemala. Ale už vtedy sa rýpala v rododendróne. Prvá vec ktorú u nás doma urobila bola, že vliezla do betónovej rúry. Tá betónová rúra mala len jeden koniec. To znamená, že od nás okamžite odišla do betónovej rúry, ktorá nemala koniec. Ja: ako pán som začal rozkopávať kopec. Ona: ako pes, vyšla až vtedy, keď som už skoro celý kopec rozkopal. Mala zababraný nos a vyzerala šťastná. Tú rúru sme zlikvidovali.

Vždy v lese nám ten pes ušiel. Vždy a zásadne ušiel našej dcére. Naša dcéra má nohy, ktoré tvoria asi tri štvrtiny jej tela a stále rastú. Na tých dlhých nohách lietala po lese a naháňala Bašku. My sme naháňali dcéru a aj psa. Z každej vychádzky sme sa vrátili vystresovaní a v podstate bez hlasu. V lese si nás každý obzeral, pretože skôr ako nás uvideli počuli nás vrieskať: „Bašááááá k nohéééé“. Ten pes bol schopný zdúchnuť aj na hodinu.

Pravda je aj to, a teraz prosíme všetkých jej falošných kamarátov o zvýraznenú pozornosť, že Baša už dvakrát zabila. Aspoň čo vieme. To dávame do pozornosti každému, kto si chce Bašu adoptovať. Najprv ten pes zavraždil malého drozda a to tak, že pod hniezdom striehol niekoľko dní. Našej dcére sme museli vysvetliť, že hoci vtáčika vyťahujeme z Baškinej tlamy, že to rozchodí, presnejšie rozlieta. Nerozlietal to. Potom zavraždila malého hraboška. Od prvého dňa robí diery v záhrade a na každom výlete. Osud malého hraboška nepoznáme ale videli sme ho letieť vzduchom keď sme na toho malonohého psa kričali: „Baška pustííííí“. Potom sme hraboškovi nemohli poskytnúť prvú pomoc lebo sme museli naháňať psa.

Pravda je aj taká, že my tomu psovi dávame stravu a kupujeme jej aj kosti. Pravda je aj to, že kým máme kosť v ruke my, tak sa dokáže veľmi pretvarovať. Podáva labky a dokonca sa tvári, že jej vyrástli. Ale nevyrástli, lebo to je hneď vidieť, keď jej tú kosť dáme. Ona potom na nás vrčí a to teda ešte raz podotkneme, že tú kosť má od nás.

A keď sa ešte vrátime k tomu rododendrónu. V tomto sa ona vôbec nezmenila. V záhrade zásadne robí diery. V pravom a aj v ľavom rohu. Myslí sa tým naozaj obrovská diera. My tie diery občas zahrabeme ale je nám jasné, že o dve hodiny sa objaví pes s hnedým nosom, pričom normálne má nos čierny ale teraz má zablatený a to môžete dať krk na to, že v záhrade je zase diera.

A teraz chceme dôrazne, ale naozaj dôrazne upozorniť, že náš pes má vlastné kreslo. Koľkokrát sa stane, že si po ťažkom dni do toho kresla chceme sadnúť ale nesadneme si. Je obsadené. Niekedy si sadneme, lebo obsadené nie je ale tak povediac zo zásady sa ten pes objaví. Síce nič nehovorí ale v očiach má výčitku. V poriadku nepovieme nič a presadneme si, ale ten pes si potom aj tak presadne k nám. Mohli by sme pokračovať. Mohli by sme napísať aj sto pokračovaní. Mohli by sme písať o tom, ako náš pes zásadne prichádza zo záhrady tak, že sa s rozbehom vyrúti na našu svokrušu a to čo si ten pes myslí, že je božtek na nos je úder malou ale tvrdou hlavou do našej babky. Udali sme ju? Neudali. A mohli by sme.

A už len posledná vec, pre všetkých, čo si chcú tu s malými nohami adoptovať. Večer, keď prídete domov unavení a zničení, keď sa vám budú podlamovať nohy a budete snívať len o sprche a posteli a Ružovej záhrade tak vtedy ten pes príde a pozrie sa vám do očí. Keď sa vám pozrie do očí je vymaľované. Ten pes má síce záhradu ale musí ísť na vychádzku. A pozerá sa do očí. Tak len toľko. Aby ste vedeli, že kto má pravdu. Lebo my sme dobrí páni. A máme sväté nervy.

A mimochodom. Na tej prechádzke to na toho psa príde vždy na chodníku. Rozumiete? Všade naokolo je trávička a prázdne miesto. A les. Ale nie. Ona to urobí zásadne na chodníku. A viete, čo urobíte vy? Tak len toľko. Aby ste sa nedali oklamať, keď tu ten pes zase niečo napíše.

Aha! A nenávidí mačky. Zúfalo a nekonečne. Vraj je to genetický fond. Podobne ako tie krátke nohy.

No a ešte! Nechodí po schodoch dole. Sedí na poschodí a piští. Akože: a jáááá? A po mňa nikto nepríde? Tak tam vyleziete a znesiete ju na rukách a potom o dve minúty vybehne hore, lebo hore chodí. A potom sa ozve: a jááá? Po mňa akože nikto nepríde?

Tak kto tu potrebuje adopciu?

U nás doma 30.6.2008                                   pani a pán Popismenkovci