po pismenku

Odtrhol sa ľadovec. Ekológovia hovoria, že je zle. A hovoria, že za to môže globálne otepľovanie. A asi majú pravdu. Ale ja viem, kto za to môže. Kto konkrétne. Môže za to moja žena. Za ten ľadovec.

Ja som v podstate pozitívny človek. Teda pozitívne naladený. Ja myslím, že niektoré veci sa zmeniť nedajú ak sa už raz stanú. Napríklad človek nestihne autobus. Napríklad ja som nestihol raz autobus. Neutekal som, lebo ja už za autobusom neutekávam. Raz som tak utekal a síce som ho stihol ale roztrhol som si nohavice a na hodinkách rozbil sklíčko a taký zablatený a doudieraný som nastúpil do autobusu. Normálny človek by bol nervózny a mal by zlú náladu. Ja som nemal. Nedalo sa s tým aj tak nič urobiť. Nohavice by sa nezašili a hodinky nezasklili. Len mi bolo smiešne.

Tak odvtedy neutekám. Niekedy mi pred nosom ujde autobus. Tie tri kroky by som mohol pobehnúť ale pozriem na hodinky s rozbitým sklíčkom a viem, že nepobehnem. Tak mi ušiel autobus. Normálny človek by nadával. Mal by blbú náladu a vysielal by negatívnu energiu. Ja som nevysielal. Vedel som, že autobus už cúvať po mňa nebude. Nedalo sa. Je to jednosmerná ulica. Tak som tam stál a vtedy som to objavil.

Ja keď stojím na zastávke tak si pozerám písmenká. Aj vtedy keď mi ujde pred nosom a aj vtedy keď prídem radšej skôr aby mi neušiel. Písmenká sú všade. Napríklad plagáty na skupiny ktoré nepoznám. Alebo oznam, že sa stratila andulka. Alebo, že kde bude výpredaj šatstva. Alebo. A to bola pre mňa novinka. Na stĺpe od pouličného osvetlenia bola maličká nálepka. Taká maličká, že som musel oprieť nos o ten stĺp. Normálny človek by bol z toho nervózny, že prečo je to také malé ale ja som nebol. Aj tak by to nikto nezväčšil a nestál by tam nikto s lupou. A tam som na to prišiel.

Som vesmírny človek. Tá nálepka bola od vesmírnych ľudí. Písali, že: “stop negativním myšlenkám“. Normálny človek by hneď znervóznel, že čo nám tu vesmírni ľudia po česky píšu po kandelábroch. Ale mne to bolo jedno. Jednak som po česky videl všetky časti Fantomasa a jednak by to aj tak pre tú nervozitu nikto neprekladal do slovenčiny. Tak som radšej čítal ďalej: “neničte sebe, přírodu a planetu zemi vašimi negatívnimi myšlenkami ! Záplavy, hurikány, tání ledú,  to je výsledek všech vašich negativních myšlenek“. No amen cmar, povedal som si a myslel som na moju ženu.

Tak som tam stál a čítal som si to ešte raz. Skoro mi ušiel ďalší autobus. Ale neušiel. Ak by aj ušiel ja by som nebol nervózny. Jednak by kvôli mne pre tú jednosmerku zase necúval a jednak ide o ľadovce. Ja som si to hneď myslel, pomyslel som si. A hneď som zavolal žene: „počúvaj píšu tu o tebe“. „Kde?“ opýtala sa ma žena. „No tu na kandelábroch“ a dodal som: „tu píšu, že topíš ľadovce a kvôli tebe vyschli stromy v Amazonke“. To s tou Amazonkou som si vymyslel, lebo o tom nepísali nič. A potom som to žene vyrozprával.

Moja žena sa totiž niekedy znervózni. Napríklad keď ja rozbijem hrnček v kuchyni znervóznie. Ja neznervózniem lebo ja viem, že ho nikto nezlepí. Potom ho zlepím sekundovým lepidlom a potom je to také otrasné, že aj tak ho vyhodím. Normálny človek by znervóznel ale ja nie. Viem, že to lepidlo už do tuby nenatlačím, lebo je sekundové. Moja žena znervóznie. Nie je nervózna pretože som rozbil hrnček, ale preto, že neprejavujem ľútosť. „Pokora môj milý. Trochu pokory by ti nezaškodilo“ povie a ja nepoviem nič.

Nerozčuľujem sa. Jednak viem, že moja žena to tak nemyslí a jednak viem, že ona znervóznie aj keď ten hrnček rozbije ona. Lebo ona je nervózna, že rozbila hrnček. Ja vtedy prídem a poviem, že ho zlepím a teším sa aspoň z toho, že bude nervózna zo mňa a nie zo seba. Že je zle zlepené hoci bolo dobre rozbité. A potom poviem: „moja milá a čo teraz s tou pokorou?“. Žena sa naoko rozčúli a povie: „ja ti dám pokoru, ja mám pokory dosť“. Ale ja viem, že to je len tak akože. Vtedy už amazonské stromy nevysychajú.

Moja žena má amazonský prales rada a má rada aj ľadovce a mňa. Teraz keď sa niečo stane, napríklad s hrnčekom tak nie je nervózna. Neviem, čo by povedala, keby jej ušiel autobus lebo autobusom nechodí. Ale asi by už neznervóznela. Niekedy je ešte nervózna z toho, že trepem blbosti. „Bože zase trepeš“ povie ale ja už viem ako na ňu. „Mysli na ľadovce“ poviem jej a ona sa usmeje. Myslí na ľadovce a na vesmírnych ľudí.