po pismenku

Jeden čas to bola určite tá najmodernejšia vec v našom trojizbovom byte. Teda aspoň sa tak tvárila. Bola to minimálne najmodernejšie sa tváriaca vec. Konkurenciu mala len v malom oranžovom tranzistorovom rádiu z Číny v tvare takej slzičky. Teda rádio bolo vyrobené v Číne ale kúpili sme ho v obchodnom dome. V Číne sme nikdy neboli, len raz na dovolenke v Bulharsku. Obchodné domy sa vtedy volali Budúcnosť alebo Rozkvet alebo tak podobne. Tento náš sa volal len Obchodný dom Terasa a tak sa volá stále. Ale tu nejde o tranzistorové rádio z Číny na ktorom vyhrávali jubilantom a ešte chodila Pozor zákruta a Modrá vlna a správy o stave vodných tokov a nejde ani o obchodný dom.

Tu ide o ten dizajnérsky skvost o ktorom vlastne ani neviem, kde ho rodičia kúpili a ani to neviem, kto ho vyrobil. Skvost stál v kúte v špajze. Čo je špajza a čo je kút vysvetľovať nemusím lebo niektoré veci sú nemenné. Niektoré veci vývoj nepostihne, hoci v prípade špajze by sa dalo polemizovať ale ja polemizovať nemienim. Nešlo ani o špajzu, lebo tú sme mali takú obyčajnú.

Otec v nej vyrobil poličky, ktoré sa stále prehýbali a vyzerali nebezpečne a mama stále chcela aby s tým niečo urobil a otec aj urobil a potom to bolo ešte horšie. V špajze sme mali všetko, čo domácnosť potrebuje ale zase nie až tak veľmi, aby to bolo vystavené v kuchyni alebo v obývačke vo vitríne, pri kryštálových pohároch. Čiže v tej špajze sme mali kompóty s čerešňami a zavárané uhorky a niekedy tam visela aj údená klobása od starých rodičov a ešte vysávač a zimné oblečenie v lete a otcova škatuľa so skrutkovačmi, ktoré aj tak tie poličky nikdy poriadne nedoskrutkovali a moja zbierka niečoho, čo som už aktuálne nezbieral a krájač na chlieb z obchodného domu Terasa, ktorý od začiatku nevedel chlieb odkrojiť, ale ešte bolo skoro na to, aby sa vyhodil a staré sifónové fľaše a bombičky do nových sifónových fliaš a ešte všetko možné a tam v kúte stál aj náš skvost.

Mimochodom, neviem prečo, ale my sme tú špajzu vždy volali “biela skriňa“. Pokiaľ sa pamätám nikdy nebola biela. Bola to vlastne naozaj skriňa v takom panelákovom výklenku v chodbičke. Na začiatku možno bola aj biela ale čo sa ja pamätám bola taká krémovo žltá. Ale je možné, že mama povedala otcovi aby tú bielu skriňu konečne namaľoval na bielo a otec ju namaľoval na krémovo žlto a tvrdil, že to je najbielejšia biela farba akú v obchodnom dome Terasa mali. My sme v obchodnom dome Terasa vôbec kúpili veľa vecí ale či sme tam kúpili aj skvost to naozaj neviem. Skvost bol v bielej skrini hoci tá nikdy nebola biela.

Dokonca aj dnes keď idem k rodičom tak tam je tá biela skriňa, ktorá už dokonca nie je ani skriňou. Otec sa ju asi pokúšal spevniť a keď mu mama povedala, že po tom spevnení jej do rána spadne na hlavu, tak ju celú rozmontoval. Môj otec vedel vždy lepšie rozmontovať ako zmontovať. Takže dnes keď mám chuť na zavárané uhorky, opýtam sa: „Máme ešte zavárané uhorky?“ a mama povie: „Jasne, v bielej skrini, ale daj si tam pozor, všetko je rozhegané“ a pozrie sa na otca. Takým tým pohľadom, čo každý domáci majster špecializovaný na demontáže hneď dostane nervy. Ja idem do bielej skrine, ktorá sa tvári ako záves a sú tam stále kompóty a uhorky a otcove skrutkovače a zimné veci v lete a moje zbierky už nie a ani krájač na chlieb, lebo pred takými desiatimi rokmi už mama povedala, že sa môže vyhodiť a ani skvost tam už nie je, hoci netuším kam sa podel. Na to, že o špajze netreba polemizovať som polemizoval naozaj dosť a asi by ste už chceli vedieť, čo je to skvost.

Skvost bola krásna červená mechanická metla. Mechanická metla bol taký vynález, čo sa veľmi neujal ale vyzeral naozaj moderne. Bola celá z plastu a chodilo sa s ňou po koberci a všetci sme si mysleli, že už je pometlované ale nakoniec bolo treba aj tak ísť do bielej skrine po vysávač. Mne to teda vždy prišlo lepšie s mechanickou metlou, lebo človek vtedy vyzeral ako z moderného talianskeho filmu ale mama vždy povedala: „A tieto chumáče v rohu to je čo?“. Podľa mňa to bola vždy nezmyselná otázka, lebo už z otázky bolo jasné, že sú to chumáče, ale nehádal som sa, lebo s mojou mamou sa hádať nedalo. Tak som teda povysával, hoci z toho som mal vždy nervy. Postupom času sme skvost prestali používať úplne a na našej mechanickej metle, s ktorou sa nedalo metlovať v rohoch sa už usádzali chumáče. Občas som metlu povysával a tak sa to skončilo.

Ale aj dnes tvrdím, že z dizajnérskeho hľadiska je mechanická metla najkrajší výrobok z našej bielej skrine. Aj krájač chleba bol dobrý ale mechanická metla bola lepšia. Mala ostro červenú farbu a oblé tvary. Dnes už mimochodom mechanické metly nevidieť. Jednu by som kúpil. V obchodnom dome Terasa. A dal by som ju niekam do obývačky. Len tak. Ako taký kus. Dizajnérsky skvost. K tým kryštáľovým pohárom.