po pismenku

 nnm.ru 

Ja sa z toho vôbec nevysmievam. Ja som na tom prežil jeden celý mesiac. 30 dní. Bolo to niekedy koncom 80-tych rokov. A dodnes na to spomínam. A aj dnes by som to potreboval. Schudnúť 10 kíl za 30 dní. A aj viac za menej. Ale asi to už nepôjde. Aspoň tak sa mi zdá.

Na brigádu v Leningrade sme sa prihlásili asi desiati. Bola perestrojka a Gorbi a suchý zákon a ešte nič v obchodoch. V tých leningradských samozrejme. Brigádovali sme na takej obrovskej stavbe a stravovali sme sa v takej maličkej kantíne. Mali tam všeličo čo sa nedalo jesť a ešte belomor-kanalky. Cigarety ktoré sa nedali fajčiť. Ale človek sa v krízových chvíľach dokáže prekonať. Prekonal som sa v prípade belomor-kanaliek. Nakoniec sa to dalo fajčiť celkom dobre.

Domáce zásoby mi došli niekedy na druhý deň. Všetky štyri konzervy s trenčianskym párkom a fazuľou som otvoril po prvej noci. Potrebovali sme niečo na štyri nohy postele. Akože každá noha sa položila do plechovky a do nich sa naliala voda a v nej sa utopili tarakany a potom už ste v posteli nemali ruské šváby ale ani fazuľu v konzerve.

V obchode mali kapustu. Veľa kapusty. Asi mali akurát kapustové obdobie. Ale na kapustu som nemal chuť. 30 dní.

A potom som ich objavil. Stáli na každom rohu. Veľké a biele a plechové. A pri nich stáli vždy ľudia. Leningradčania síce stáli takmer vždy a všade ale aj tam stáli.  Automat na sódovku. Ale to bola iná sódovka. Gazirovaja vada. Najlepšia voda pre každého, komu nechutí v kantíne a netúži po kapustovom šaláte. Niečo na 30 dní. Bola to dobrá voda. Bola to tá najlepšia voda na svete. Teda v Leningrade a na svete tiež. Ale v Leningrade nebolo nič také jednoduché.

Automat fungoval na nejaké kopejkové mince. S kopejkovými mincami problém nebol. Mal som ich plné nohavice. 5 kopejka na metro a 2 kopejka na gazirovuju. Alebo 1 kopejka. Neviem, až taký detailista nie som. A ani pamäť už tak neslúži. Ale natoľko zase slúži aby som vedel, že chýbal pohár. Teda bol len jeden. Jeden pohár na jeden automat. Sklenička položená pri automate alebo plechový hrnček na kovovom lanku.

Stál som vo fronte na svoju pravidelnú dávku stravovacích mikroorganizmov a celý čas som sa snažil obzrieť si toho, čo bude piť predo mnou. Či mu od chuti už netečú slinky. A potom som si spomenul na mamu. Moja mama myslela na všetko. Moja mama mi pribalila také čudo čo sme vtedy mali všetci ale dnes to nemá nikto. Skladací plastový pohárik. Mal som ho na dne kufra.

A tak sa začala zlatá éra môjho gazirovodného stravovania. Prežil som na gazirovej vode celý mesiac. Celých 30 dní. A všetci čo stáli za mnou a obzerali si ma, či mi už od chuti netečú slinky vždy zmeraveli. Uvideli môj vlastný plastový hrnček a pochopili, že si mali obzerať toho o číslo predo mnou. Ale už bolo neskoro. Otvoril som skladací oranžový hrnček a užíval som si to. 30 dní na sovietskom sýtenom nápoji. Mesiac na sovietskej diétnej kole. Prisahám, že to funguje. Dnes by na taký automat určite napísali: 0 kcal. Ale nenapíšu. Teda aspoň pochybujem, že sú v Leningrade aj dnes. Lebo pokiaľ viem, dnes nie je už ani Leningrad.

A mimochodom už mi nechýba ani tých mojich opustených leningradských 10 kíl. Mám ich dávno späť. Plus ďalších 20. Asi je to zo stravy. A z nápojov.