po pismenku

Vybral som sa s dcérou do Bratislavy na výlet. Tri dni školského blicovania pod rodičovským dohľadom plus víkend. Hovorí sa tomu: uvoľnenie z rodinných dôvodov. Mamu sme nechali na prvé dni doma. Nemal ju kto uvoľniť. Nenapísali sme jej ospravedlnenku. A vlastne som sa aj tešil. Dcéra má takmer desať. Takýto otcovsko-dcérovský výlet sme vlastne nikdy nemali. Vždy sme boli s mamou, alebo na ceste za ňou. Teraz sme išli od nej preč. Aj keď len na necelé tri dni.

Cestovali sme vlakom. Auto sme nechali manželke. Sedeli sme oproti sebe a mal som aj také tie pokusné otcovské nežnosti. Nech sa o mňa oprie a trochu pozerá oknom. Akože si oddýchne. Neumožnili to sedadlá. Všetko tlačilo ju aj mňa. Tak sme s nežnosťami prestali a normálne sme pozerali z okna. Vypĺňali sme aj dotazník pre železnice. Zhodli sme sa na všetkom, len dcéra chce aby vo vlaku hrala hudba. Ten hip-hop ju stále drží. Čítali sme si a keď to dcéru už nebavilo, tak som si nemohol čítať ani ja. Kúpili sme si soletky z pohyblivého baru  a boli sme aj v reštauračnom. Sedeli sme na barových stoličkách, pozerali sa von oknom a hodnotili. Svet a hlavne obyvateľov sveta. Z toho vlaku. A tešili sa z vlčieho maku. Potom išiel okolo nás mobil bar ešte dva krát. Soletky a soletky. Dieťa musí zdravo žiť.

V Bratislave nám ušiel autobus a zdral nás taxikár. Dcéra keď videla koľko som platil oplakala jedno nové tričko. Obrazne, vie, že aj tak ho kúpim. Všetci staniční taxikári ma vždy zderú. Tak sme si urobili večeru. Že to došetríme. Soletky som nemal. Vyriešila to otcovská strava. Ham and eggs. Ale vegetariáni sme ostali. Škvarili sme sójovú salámu. Výlet s dcérou má aj výhody. V izbe mám len jednu posteľ. Rodinná návšteva spí na nafukovacej posteli. Normálne na nej spím ja. Ale dcéra má nafukovaciu posteľ rada. Spal som teda normálne a dcéra šťastne.

Ráno sme si boli zaplávať. Urobila si na čele odtlačky z plaveckých okuliarí a existenciu odtlačkov sme potom riešili pár hodín. Dcére už ide o krásu a odtlačky to trochu kazia. Trochu dosť ak som to správne pochopil. A strhla si aj kožu na nohe. Trošku. Aj to sme dlho riešili. Vrátili sme sa na obed do bytu, lebo sme (po ceste taxíkom) šetrná rodina a potrebujeme ušetriť na kaviarne. A hlavne som si musel dokázať, že aj otec sa vie postarať. Obed. Zohrial som fazuľovú konzervu, nasekal syr a urobil cestoviny. A rajčiny. Dobrý obed. Dcéra pochválila a o chvíľu povedala, že už nevládze. Ja som chápavý otec. Dojedol som.

Boli sme v Bibiane a prešli sa cez most do parku. A hádzali si lietajúci tanier a menili náplasť na neporanenej poranenej nohe. A kúpili sme si minerálky. Na pitie aj umývanie. Otec vie, čo je to pitný režim. Tak sme išli na kávičku do šopingovacieho chrámu. Dcéra blúdila po obchodoch a na všetko ukázala prstom. V jej veku a pri jej nadšení sa slová „pozri, tato“ vyslovujú „kúpiš tato ?“ alebo aj bez otáznika, len „kúpiš tatko“. Tu je dobré, že mama s nami nie je, lebo mama je argument. Kúpim. Ale musí vidieť mama. Dobrý tato. Jasné, že kúpim. A mamu presvedčím. Ale tempo ukazovacích slovíčok musí byť zmiernené. Bol to pekný deň. Boli sme na tri kávičky. Skákali sme na trampolíne. A večer sme išli do pizzerie. Kuchárske schopnosti už boli vyčerpané. Kedysi som ešte vedel cestoviny s nivovou omáčkou. Ale teraz mi tá omáčka už dlho nevyšla. Cestoviny s nivovou polievkou nám nechutia. Ani mne. A zase spala na nafukovacej posteli. A ja normálne. Ona šťastne.

Dnes mala prísť mama. Tak sme ešte utekali na kávičku. Aj to je fajn. Dcéra vlezie do hračkárstva a ja do kaviarne. Mám pol hodinku pre seba. Noviny a akože upokojovanie otcovských pocitov. Potom príde a šteboce. Hračkárske zážitky. Už sa čítať nedá. A išli sme do galérie.

 Bolo horúco a v galérii nikto. Začali sme Bočkay-om. Páčil sa nám obom. Sedeli sme v prázdnej miestnosti na stoličke a pozerali z diaľky a potom sme mudrovali zblízka. A dcéra sa tých obrazov chcela tak dotknúť. Čo je v priestore a čo nie. Pekné veci. Ale najkrajšie boli aj tak mesačné kvety. Spred štyridsiatich rokov. Dcéru dostalo druhé poschodie. 100 talianskych kresieb 17. storočia. Tam sme boli dlho. Sedieť nemalo zmysel, bolo treba byť blízko. Ja to nemusím. Dcéra môže. Mňa dostali na treťom. David Hockney: Slová & Obrazy. Skvelá bola modrá gitara ale hlavne ilustrácie k Štrnástim básniam od C.P. Cavafyho. To bolo pekné a pre dcéru aj poučné. Dvaja muži v posteli. Kde to krajšie vysvetlíte, že svet má rôzne podoby lásky. A ešte včera sme videli pri Dunaji dve zaľúbené dievčatá. A park plný štandardnej lásky. To sa dcére najviac páčilo. Štandardná láska. Tak sme sa vzájomne vychovávali a vzdelávali. Pekné tri dni. Akurát naša obľúbená kaviareň na brehu Dunaja bola včera zatvorená. Ale žena už prišla a už mi odtiaľ volali. Rakúski dôchodcovia kúpili dcére zmrzlinu. No, asi som ju oblečením riadne dogabal. A možno nie. Možno bola taká sympatická. Mne teda bola celé tri dni. Dobrá dcéra je to.

Mimochodom v mužskej šatni na plavárni sa už hanbí. Prezliekla sa v ženskej a veci do skrinky mi priniesla.  

Ešte: pokračovanie otcovskej výchovy