po pismenku

 

Ja som si jeden čas myslel, že s chrústmi je amen. Amen cmar. Akože koniec. Akože chrústy už nie sú. Lebo jeden čas neboli. Ale oni sú. Nalietavajú na mňa. Posledné dva dni ma normálne prenasledujú. Aspoň mám pocit, že sú to chrústy. Úplne úplnú istotu samozrejme nemám. Ja sa chrústov bojím. Aby mi nevleteli do pusy. Tak na chrústy pozor. Ja pred nimi utekám. Ale inak je to vojna. Samé nálety.

My sme sa ako deti chrústov nebáli. Teda trošku sme sa báli. Ale nikto by to neprezradil. Akože: „počúvajte chalani, ja by som tých chrústov nechal na pokoji, ja sa ich tak trochu bojím“. No tak to by so mnou bol amen. Amen cmar. Akože koniec. Akože už by som v partii nebol. Lebo chrústov sa jeden člen normálnej partie nebojí. Aj keď úprimne povedané, chrústy mi nikdy nevoňali.

Pred blokom sme mali taký veľký strom. Na určovanie stromov som ja nikdy nebol expert. Aj teraz keď chodíme so ženou po lese tak ma skúša. Rozoznávam brezu a borovicu. Breza je taká natretá bielou farbou. Brezu rozoznávam najlepšie. Na rozoznávanie brezy som ja expert. A ešte borovica. A dosť. Buk a dub mi robí v hlave zmätok. Žena sa zo mňa aj smeje. Akože: „no a toto je?“. „No a toto je asi dub“ poviem a rýchlo dodám: „a ten biely tam vzadu je breza“. A žena povie: „ty si dub, toto je buk, už sa to nauč“. Dcéra nehovorí nič. Dcéra sa mi len rehoce. Tak ani to si nie som istý, že čo za strom sme to mali pred blokom. Breza to nebola. Tak niečo iné.

Okolo toho stromu, čo nie je breza bolo milión chrústov. Úplné nálety. Chrústy sú zvláštne. Komár je stíhačka. Včela je strmhlavný bombardér. Chrústy sú ťažkotonážne bombardéry. Robia kobercové nálety. Milovník militárií mi dobre rozumie. Kobercovému náletu neuniknete. Stíhačku zostrelíte. Pred strmhlavým bombardérom sa uchránite ale kobercový nálet? To je ich plné nebo. Ale aj nás bolo pod stromom dosť. Mávali sme šiltovkami a zrážali sme útočníkov na zem. Ako obrana letiska Tri duby. Takého partizánskeho.

Keď sa partizánom podarilo zostreliť fašistický bombardér tak sa pri ňom odfotili. Nevidel som veľa takých fotiek. Tak to je alebo v tom, že ich partizáni veľa nezostrelili alebo je aj taká možnosť, že nemali akurát poruke fotoaparát. Ja v rodinnom archíve tiež nemám veľa fotiek zostrelených chrústov. U nás to bolo pre nedostatok fotoaparátov. Zostrelili sme ich inak dosť. A navyše ak by aj niekto mal fotoaparát tak v noci by sa fotilo ťažko. V noci by sme si odfotili len tmu. To asi nemalo cenu. Aby sme sedeli pri odfotenej tme a prstom si ukazovali: „pozri, tu táto tma, to sú tri zostrelené chrústy“ a ja by som povedal: „to je nič, ale tu táto tma, to je normálne, že nositeľ červenej hviezdy za zostrelenie desiatich chrústov“. Ale nič také sme nerobili. Nefotografovali sme ich. My sme ich chytali do ruky.

Taký chrúst je normálne protivné zviera. Má tvrdé krovky. Povedal by som, že pancierovanie. A podvozok má taký chlpatý. Šteklivý. Také mám spomienky. Že ten chrúst v ruke bol protivný. Šteklivý panciernik. A potom sme švandovali. Obeťou bol vždy ten najmladší: „otvor ústa, dám ti chrústa“. Neotvoril ani bohovy. Ani za nič na svete. Zhltnúť chrústa to bola nočná mora. A to bolo všetko. Nikto z nás chrústa nikdy nezhltol ale na celý život sme si to zapamätali. Lebo každý bol chvíľu v partii najmladší. Až kým niekto nepriniesol mladšieho brata.

Potom sa mi zdalo, že chrústy už nie sú. Že je s nimi amen cmar. Aj som si myslel, či to v nejakej inej partii nebrali doslova. To s tým zjedením chrústa. Lebo boli akoby pojedené. Akoby sme chrústov vyjedli. Ale nevyjedli. Sú späť. Dva dni na mňa robia nálety. Večer. Okolo stromov. Vždy keď ma zbadajú tak si na mňa spomenú. Urobia na mňa kobercový nálet. Pevne zovriem pery a mávam okolo sebou rukami. Zatiaľ som nezostrelil ani jedného. Alebo som stratil silu z rúk alebo sa chrústy modernizovali. Neviem. A pravdu povediac to skúšať ani nebudem. Len si tak pomedzi zovreté pery opakujem: „otvor ústa, dám ti chrústa“.