po pismenku

Stlačil som taký zelený gombík. Vlakové dvere zafučali a vlak do Košíc ma vcucol. Vagón číslo 4O7. Druhá trieda. Sedadlo v chodbičke. Ranný vlak. Taký ranný, že hlava ešte nefunguje. Len dokáže stlačiť ten zelený gombík. Potom som potiahol páku na dverách do vagóna. Aj tie zafučali a otvorili sa. Automaticky. A tam sa to stalo. Uvidel som ho hneď. Usmial sa na mňa. Teda usmial. Roztiahol ústa do úsmevu od dverí až po okno a dokonca vstal zo sedadla. Ahoj.

Čau. Povedal som čau. Keď ma zabiješ netuším kto si. To som nepovedal. A bola to chyba. Čakala ma dlhá cesta do Košíc. Päť a pol hodiny bez meškania. Mohol som to tušiť, že ešte aj meškať budeme. Ale ráno človek nefunguje. Zelený gombík stlačí. Odfučovač dverí objaví. Usmeje sa a pozdraví. Ale nefunguje. Nepovie. Čau, keď ma zabiješ nespomeniem si. No nepovie to. Radšej povie: čau. Čau, zložím sa a pokecáme. Že pokecáme. Panebože, kto to je. Sadol som si na svoje miesto. Uniknúť sa nedalo. Meškali sme od prvej chvíle.

Cesta do Košíc cez Hlohovec. Hlohovec? Alebo niečo podobné. Obchádzka, kvôli trvalým opravám na trati. Dvadsať minúť sme cestovali opačným smerom. Nie som zbabelec. Idem za ním a zistím odkiaľ sa poznáme. Nepovedal som to, len som si to pomyslel. Teraz už je trápne povedať, bože kto si ? Odkiaľ sa poznáme. Prídem za ním a voľajako to zistím. Išiel som.

Hovoril mi krstným menom a používal to meno v zdrobneline. Tak ma nevolá ani mama. Ani žena. Ani nikto. Ako ? Čo teraz robíš ? Začal som prieskum. Vždy musíte začať tak, akože ste sa dlho nevideli a tie staré veci. Ach jaj, vtedy to bola iná káva. A teraz ? Teraz človeče, teraz je to, no však vieš. Tak kde si teraz ? Ani sa nepýtaj. Nemal som sa pýtať. Do Hlohovca som sa nedozvedel nič. Myslím, že to bolo do Hlohovca, niekam, kde je obchádzka. Dozvedel som sa, že môj priateľ zmenil prácu. Nehovorilo mi to nič. Ani tá nová a ani tá stará práca. Toho človeka som jednoducho nikdy nevidel. Vlak sa už vracal k pôvodnej trati a stále mi to nebolo jasné. Potreboval som uniknúť a zachrániť sa. Môj priateľ ma už ťahal do bufetového. Do bufetového idú vždy všetci čo sa po rokoch stretnú vo vlaku. Ja do bufetového chodím iba sám alebo tam radšej nejdem. To som nepovedal. Povedal som: vieš, celý som dolámaný, idem si trochu zdriemnuť na miesto. Rozumiete. Finta G.

V IC-čku jednej veci nerozumiem. Ako predávajú lístky a miestenky. Vagón číslo 407 bol plný a vagón číslo 408 prázdny. Stalo sa mi to niekoľkokrát. Teraz som však nefrflal. Vagón číslo 408 mi zachránil život. No o život samozrejme nešlo ale v hre bol bufetový vagón s niekým kto ma volá zdrobnelinou ale ja netuším kto to je. V azyle som bol od Trenčína až do Popradu. Cesta ubiehala, vylúštil som všetky krížovky a darilo sa mi aj v sudoku. V pondelkových novinách je sudoku vždy ľahšie. Aj v novinách vedia, že skoro ráno a v pondelok vie človek len vyfukovať vagóny. Inak ešte nefunguje. Funguje až v utorok popoludní, ale toľko času som ja nemal.

Vrátil som sa k známemu. Kázala to slušnosť a už aj zvedavosť. Vlak mal polhodinové meškanie a pred nami bolo posledných 60 minút do Košíc. Mimochodom to som už vedel. Obaja sme išli do Košíc. Rozprávali sme sa o všeličom. Hundrali sme na Bratislavu a pomaly som bol presvedčený, že ani on netuší kto som. Ale je pondelok ráno a svoju príležitosť na vetu: ahoj, ááá, prepáčte, s niekým som si vás pomýlil už prepásol. Nezachránil to ani v Hlohovci a teraz to už so mnou do Košíc vydrží. Dokonca som bol presvedčený, že aj on sa bol schovať v inom vagóne. Nebol. Došlo mi to, keď zase začal so zdrobnelinami. Hľadal som ťa po celom vlaku. Kde si bol ? No čo už. Už len 30 minút a potom sa to skončí. Za oknami sa strácali Margecany a ten človek stále hovoril. Za oknom ubiehali minúty a ja som sa chytal len na krásne jesenné počasie a kto kde v tej Bratislave býva. A potom sa ma opýtal na dcéru. To bol šok. On normálne vedel kto som.

Zachránil ma vlakový amplión. Vážení cestujúci, blížime sa do stanice Košice. Železničná spoločnosť sa vám ospravedlňuje za meškanie spôsobené rozsiahlymi rekonštrukčnými prácami na trati. Veríme že aj pri ďalšej ceste využijete služby železničnej spoločnosti.

Keď som to povedal žene, povedala mi len jedno slovo. Teda dve slová. Si pako. Ja viem, som pako. Ale v pondelok ráno som pako vždy. Na päť a pol hodiny plus meškanie. Dokážem len stlačiť zelený gombík a povedať každému: čau, čo teraz robíš ? Hovorím to automaticky. Ako keď stláčam ten gombík.