po pismenku

Každé ráno naložíme dcéru do auta a odvezieme ju pred školu. Po škole ju čakáme. Aj auto ju čaká. Na krúžky ideme autom. Na výlety cestujeme autom. Dovolenka na Slovensku – auto. Auto a auto. Cesta autobusom alebo električkou je pre ňu samostatným kultúrnym zážitkom. Netuší aké spoje by ju mohli spojiť so školou. Nevie, kde prestupovať. Netuší, čo je to mesačník a určite nevie, koľko stojí detský lístok. Ja som na to skoro tiež zabudol. Po Bratislave som dlho chodil služobným autom, ale teraz ho už nemám a tak som získal cenovo-lístkový aj mapovo-prestupový prehľad. Doma v Košiciach jazdievam autom a len občas musím presadnúť. Pár rokov už tam máme dokonca aj trolejbus a ja som si ho vyskúšal len asi pred pol rokom. Koľko stojí mesačník neviem ani ja, lístky už ovládam. A zistil som, že všetko sa zmenilo. Sedemnástka ma už domov k rodičom nedovezie, pätnástka čo chodievala k frajerke má inú trasu. Len električka číslo šesť je v starých koľajniciach. To sú mi zmeny.

Vyrastal som bez auta, ale cestovať sa muselo. Ako tretiak som prešiel na inú školu. Inú v zmysle miesta. Kým dovtedy som do školy na našej ulici mohol ísť v papučiach, teraz sa spustilo cestovanie. Mal som toľko rokov ako má teraz moja dcéra a vyznal som sa. K detskému životu mi stačilo jediné číslo. Sedemnástka. Taká tá klasická červená Karosa. Zastávku mala nad našim blokom a vystupovalo sa o šesť zastávok ďalej, v centre. Krížom cez križovatku a do školy. A po škole domov. Na sedemnástku. To boli cesty. V (autobusovej) sedemnástke som dospieval. Mne tretiakovi sa stalo, že ma z dverí vysadili starší chlapci tým klasickým spôsobom. Aktovka s uškom na chrbte. Tak za to uško. Chytili ma normálne ako tašku s nákupom a vyložili von z autobusu. Čakaj chlapče na ďalší. Čakal som. A čím dlhšie som čakal, tým ťažšie bolo vyložiť ma ako nákup z autobusu. Dospieval som v sedemnástke. Tlačil som sa v nej k prvým dievčatám, hoci za to mohli skôr tie tlačenice ako iné tlaky. Učil som sa dobrej výchove, keď som starších pustil sadnúť a prežil som tam svoju pubertu, keď som ich sadnúť nepustil. Neskôr ma sedemnástka spájala aj s mestom a krúžkami. Cestoval som v nej do folkôórneho súboru aj prvého divadielka. Potom som sa v sedemnástke tlačil k prvým kamarátkam zo súborov aj v po-špičkovom čase, teda keď už rozhodovali iné tlaky ako tlačenice. Sedemnástka ma sprevádzala mladosťou – tam som dospieval.

Stredná škola bola o iných číslach a hlavne kombináciách. To som zo svojho sídliska cestoval zase o čosi ďalej a navyše na iný koniec mesta. Do života mi intenzívnejšie vstúpila šestka. Zastávka bola o čosi ďalej, ale ráno predsa len z kopca a mala dva vagóny. Košickú električku číslo šesť v tom čase dokonca preslávila aj pesnička. Hrozná, ale často hraná v košickom Maratón-e. Možno si spomeniete.  Tak v tom čase som v nej sedával. Na pár zastávok a prestup na autobus. Šestka mi ale život nezmenila a ani výrazne neovplyvnila ak samozrejme nepočítam revízora, ktorý na dva týždne oddialil moje stretnutie s Ursínyho Modrým vrchom. A možno ho zachránil. Bolo leto a išiel som si do mesta kúpiť novú platňu. Mal som presne 50 korún. Ani o korunu viac ani o korunu menej. Cez letné prázdniny študentské mesačníky neboli. Tak som to riskol. Nastúpil som do šestky. Tých 50 korún som na ďalšej zastávke odovzdal revízorovi. Ďalších 50 korún som dal dokopy o 14 dní. Bol z toho práve ten Modrý vrch. Ktovie, možno by som ho dva týždne pred tým stretnutím s revízorom minul. Revízori sú ale iná kapitolka. Teraz späť k autobusom.

Okolo nášho gymnázia chodilo zopár autobusov. Medzi nimi aj pätnástka. Ten spoj mal byť významný o čosi neskôr. Vtedy to bol len spoj s ktorým som to do školy nikdy nestihol. Meškajúci a napriek radám triedneho profesora nikdy som si nenechal spoj v rezerve. Tak to bolo vždy traumatizujúce ráno.  Popoludnie bolo príjemnejšie. Už len to, že to bol odchod zo školy a navyše vždy spojený s niečím alebo niekým. Vždy príjemnejším ako triedny profesor. Ale aj ten chodil pätnástkou. Za uško ma už nikto nevyložil. V tom veku už aktovku na chrbát nenosíte. Máte zošit na všetky predmety v jednej ruke a druhou udržiavate rovnováhu. Pätnástka ma doviezla len k najbližšej šestke a na svoju historickú úlohu ešte len čakala. To som musel byť na vysokej.

Študoval som v Prešove a tam sme sa zoznámili. Bola košičanka a bývala na tom konci mesta kam zachádzala pätnástka. Dva krát za hodinu. K pätnástke asi vždy patrilo to vzrušenie z toho či príde včas alebo nie. Alebo príde o pár minút skôr. Bol to ten najstresujúcejší spoj aký si viete predstaviť. Hlavne ten posledný. To bolo o minútach. Stihnúť ho a tak stihnúť poslednú električku. Ak nie, tak túra cez mesto a tempo do veľkého kopca. Pätnástka ma spájala s mestom dlho. Aj potom, keď sme už boli manželia a bývali sme pár rokov u svokrovcov. Vlastne až do prvého auta. Tou dennou intenzitou sa spoznáte aj so šoférmi. Na Lacka sa nedá zabudnúť. On nemeškal a ani nepredbiehal grafikon, tak asi preto sme ho mali radi. Pred pár rokmi sme ho v autobuse zase stretli. Išiel po tej istej trase, ale už to nebola pätnástka. Tá teraz chodí okolo mojich rodičov, ale tam už zase nie je sedemnástka. Len šestka ( možno vďaka tej pesničke ) má stále tie isté koľaje. Svet sa mení.

Moja dcéra to zatiaľ nepozná. Ešte nikto ju nevyložil z autobusu za uško na taške. Ešte ju nechytil revízor. A ak to takto pôjde ďalej na svoje autobusy a teda aj prvého tlačiaceho sa priateľa si počká do pätnástky alebo sedemnástky.