po pismenku

 

Mením život. Tak trochu. Mením teda prácu. Tak trochu. Budem robiť niečo ako doteraz ale inde. Budem mať nového šéfa. Tak dosť veľmi.

Ja ho poznám už roky. Dokonca je to môj kamarát. A práve preto, som pod nim nikdy nechcel pracovať: „počúvaj, ty si posledný človek od ktorého chcem dostať výpoveď“ povedal som mu vždy, keď chcel aby som prešiel do jeho firmy. Tak ale teraz som prešiel. Lebo tak mi aj moja žena povedala: „keď už máš niekde ísť, tak choď k nemu, on je dobrý človek“. A tak to aj je. Môj nový šéf je dobrý človek.

Ja som zažil už dosť šéfov. Všelijakých. Robím v takej práci, kde je životnosť šéfov taká premenlivá. Viem to. Aj sám som bol šéf. Tak dobrých šéfov som veľa nemal. Akože mal som dobrých šéfov takých, o ktorých poviete: šéf? V pohode. On je dobrý“. Ale nikdy tým slovom dobrý nemyslíte aj dobrý človek. No ako vám to vysvetliť.

Teraz sme spolu boli. Akože s tým mojim budúcim šéfom. Sedeli sme na kapote jeho šéfovskej limuzíny a čučali sme do blba. To, že čučíte do blba ešte samozrejme neznamená, že šéf je dobrý, lebo do blba ja občas čučím pri každom šéfovi. A vlastne, čím horší šéf tým viac do blba. Ale toto do blba bolo iné. Tak sme sedeli na tej kapote a on mi položil otázku.

Teda otázku vám položí každý šéf. Niekedy aj viackrát za deň a niekedy aj viackrát za minútu: „toto bolo prečo tak? a toto prečo tak nebolo?“ a tak. Proste také normálne otázky čo sa pýtajú šéfovia. Takzvané manažérske otázky. Ja viem o čom hovorím, lebo ja keď som bol šéf tiež som také kládol. Navyše viem, že sú aj také knižky kde veľkí a úspešní šéfovia radia menším a zatiaľ nie úplne úspešným, že aké otázky majú položiť. Ale teda takú otázku ako mi na tej kapote položil môj budúci šéf mi ešte nikto nikdy nedal. A čo som listoval v tých príručkách tak také otázky tam neboli.

„Počúvaj, čo sa má stať aby si bol šťastný?“ opýtal sa ma šéf a ja som čučal do blba. „Vážne, kedy by si bol šťastný?“. Nedalo sa dlhšie čučať. Odčučal som sa a normálne som mu to povedal. Povedal som mu tie úplné obyčajné veci, čo chce človek, keď si predstavuje svoje šťastie. V práci aj bez nej. Každý má také veci. Normálne. Tak som tak sedel a rozprával som svojmu budúcemu šéfovi o šťastí. A on sedel na kapote svojej limuzíny a čučal do blba a nikde sa neponáhľal. Lebo také šťastie treba popísať detailne. A treba aj vysvetliť: „toto by bolo pre mňa šťastie, ale zase nezbláznim sa ak by nebolo, ale toto by mohlo byť, lebo to by bolo neobyčajné šťastie“.

Ja keď tak nad tým uvažujem tak mi dochádza, že preto toľko o tom píšem, lebo sa tu bojím napísať, že čo je pre mňa šťastie. Lebo sú to také obyčajné veci. Také, čo aj ja, čo v kuse píše o somarinách, by som si mohol myslieť, že sú to somariny. Ale. No nenapíšem to tu. Ale tomu šéfovi som to povedal.

Nemôžem teda povedať, že by si ma nahrával na diktafón aspoň som teda žiaden nevidel a auto je to síce pekné ale zase to nebol ten Kitkat či ako sa volalo to auto čo vozilo Hasselhoffa v tom seriály. No veď viete aké. Také malé čierne a blikalo tam tak na modro a to auto rozprávalo. Keď si spomenúť neviete tak je to aj tak jedno, lebo také auto on nemá. Tak teda nezapisoval si nič. O mojom šťastí. Ale mám pocit, že počúval. To je jediný šéf o ktorom viem, že chce aby som bol šťastný. Alebo minimálne chce vedieť, kedy šťastný budem.

A potom som mu ešte povedal, že to čo u neho budem robiť nepovažujem za šťastie. Je to také čo zvládnem s prstom v nose. A to čo robím rád to vlastne opúšťam. Lebo sú aj iné veci ktoré považujem za šťastie a tie si treba kúpiť. Také obyčajné veci. No jednu poviem. Napríklad šťastím by bolo, ak by som  v kníhkupectve nemusel pri knihe čo sa mi páči ako prvú nalistovať zadnú stranu. Tú, kde je ceruzkou napísaná cena. No hovorím: také obyčajné veci.