po pismenku

Sedel som pri potoku a pytliačil som. Bola tam len taká poľná cesta. Ráno prišiel autobus a priviezol robotníkov. Potom išiel gazik a odviezol domáceho pána a potom prišiel gazik a doviezol pána a prišiel autobus a odviezol robotníkov. To bola kompletná premávka.

Vtedy pri tom potoku sa zrazu ozval zvuk motora. Gazik bol preč a autobus tiež. Prichádzalo čierne BMW a v okne bola hlava, ktorú som poznal z televíznych správ. Minister životného prostredia. Nie ten čo je teraz ale ten čo bol vtedy. Vtedy aktuálny minister životného prostredia vo vtedy aktuálnom vládnom BMW. A ja som bol aktuálny pytliak čo loví pstruhy. Keby to nebolo vymyslené tak by som povedal, že toto sa nedá vymyslieť.

Mal som palicu a na palici silon. Na silone háčik a na háčiku koníka. Lúčneho. Lúka bola plná lúčnych koníkov. Na pstruhy to zaberalo. Viem to. To sa nedá vymyslieť. Normálne sme len sedávali na lúke a pri potoku a občas sme tam videli pstruhy. Normálne sme ich nechytali ale toto bol iný rok. Domáci pán horár nám to dovolil. Boli sme na návšteve. Ak chcete pstruhy tak si nachytajte – povedal raz ráno domáci pán – aj tak tu mám samých robotníkov, robia reguláciu potoka a tie pstruhy aj tak pokradnú. Tak si nachytajte na vianoce. Aj toho koníka nám poradil on. Ako taký skúsenejší pytliak. Ale on nebol pytliak. On len dal súhlas na pytliačenie.

Moja žena mala vždy takú predstavu, že raz bude rybárka. Dokonca chcela aby som jej kúpil všetko to čo majú rybári. Teda udicu a také veci. Nekúpil som jej nič. Tam pri tej horárni som jej odrezal prútik. Silon a háčiky požičal domáci pán. Ostávalo už len nachytať koníky. Keď je lúka plná koníkov nie je to problém. Pre moju ženu to problém bol. Teda nie chytiť koníka ale koníka dať na háčik. Moja žena má svedomie: urob to ty, však ty si chlap. Som chlap – baba ale urobil som to. Od začiatku sa mi to nepozdávalo. Chytal som koníky pre seba a aj pre ženu a mordoval som ich dvakrát. Pre seba aj pre ženu. Pstruhy už chytala sama.

Ja ho máááám. Máááám ho. Pooooď seem. Rýýýýchlo. Na mojej udici nebolo nič. Len koníka som mal už utopeného. Na ženinej udici bol prvý pstruh. Vidíš, ja som to dokázala a teraz ho zabi. Rozumiete? Zabil som koníka a mal som zabiť aj rybu. Však si muž. Muž – baba už také argumenty počul. Zabil som. Normálne som toho nešťastného pstruha zamordoval. Mal som také tušenie, že nie je posledný. A ani nebol.

Rýýýýchlo. Zase mááám. Nachytali sme kopec pstruhov na vianoce. Bolo horúce leto a my sme mali vianoce. Moja žena mala vianoce. Pobehoval som po lúke a chytal som koníky. Mordoval som ich na jej háčiku. Potom som utekal obdivovať svoju ženu ako jej to s tými rybami ide. A mordoval som ryby. A potom po koníka a k rybe. A tak dookola. Normálne nájomný vrah. Bol som muž. Mal som toho plné zuby. Nechytil som žiadnu rybu ale na svedomí som mal vianočnú večeru pre celú rodinu. Ale nedalo mi to. Chcel som tú svoju.

Žena bola v horárni a popíjala kávu s pani domácou. Obdivovala sa, aká je skvelá rybárka. Ja som sa vytratil s palicou, silonom a háčikom. A po ceste som zase roztrhol jednu rodinu lúčnych koníkov. A sadol som si do chládku. Háčik bol vo vode a ozval sa zvuk motora. Blížil sa minister životného prostredia. To auto nezastalo. Pokračovalo ďalej k takej poľovníckej chate. Večer sa vrátil gazík aj s domácim pánom: jaj a hovoril som vám, že dnes príde minister ?   

Večer sme sedeli pri ohníku a opekali sme naše pstruhy: tieto zjeme tu, na Vianoce vám dám väčšie, toto sú také drobce. Tak sme ich pojedli. A mali sme aj na Vianoce. Pstruhy z miesta, kde som sa z očí do očí pozeral ministrovi životného prostredia. Udicu vidieť nemohol. Normálne taký tridsiatnik čo sa romanticky pozerá do potoka a tvári sa ako neviniatko. Pred horárňou by predsa pytliak nesedel. A minister mimochodom nie je na to aby sa hádal s romantickým tridsiatnikom.