po pismenku

Na Potravinách bol nápis „Potraviny“ a vo výklade bolo heslo k prvému máju. Alebo novembrové výročie októbrovej revolúcie,  alebo nejaké iné výročie. Alebo tam bola čiernobiela fotografia a smútočná výzdoba. V obchode boli drôtené košíky. Také čo mojej mame vždy roztrhali úzkoprofilové pančuchy. A stálo sa vo fronte. Vtedy sa v Potravinách stálo vo fronte vlastne vždy. Najprv po ten košík. Mama už trielila do potravín a mňa postavila do fronty. S tým úzkoprofilovým drôteným košíkom som potom hľadal mamu. Najprv som ju hľadal pri sladkostiach. Spomínam si na orieškovú Barilu. Hneď vedľa boli sáčky s kávou.

Nevoňali. Malé papierové vrecúška. Design, ktorý sa roky nemenil. Mama pri Barile nikdy nebola. Na to bola košíková fronta prikrátka. Mama stála pred pultom s mäsom a údeninami a pevne verila, že ten posledný pekný kus na nedeľné rezne sa ujde práve jej. Skoro nikdy sa jej neušiel. Barila alebo iné sladkosti boli na záver. Bodka pred nákupom. Pri pulte s kávou a sladkosťami sa končila fronta k pokladni. Ten sáčok s kávou vždy ležal na vrchu košíka. Posledná vec k nákupu.

Posledná vec z nákupu sa zaplatila ako prvá. To bol signál k mojej ďalšej fronte. Dnes by ste ju už v hyperpotravinách nenašli. Na umakartovom pulte boli obrovské mlynčeky na kávu. Mali veľký plastový lievik. Kovové hrdielko a na tom taký odklepávač. A veľký červený gombík. Bolo to umenie na takého malého chlapca ale túto časť nákupov som vždy miloval. Možno viac ako nákup orieškovej čokolády. Ten malý sáčok sa musel odtrhnúť veľmi pozorne. Pozdĺž celého vrchu. Potom opatrne vysypať do veľkého lievika. V istom veku a pri istom umakartovom pulte som musel ísť na špičky. Káva sa mi zo zorného uhla vytratila. Potom sáčok pozorne držať pod kovovým hrdielkom a stlačiť červený gombík. Ozval sa ohlušujúci zvuk a potraviny zaliala tá vôňa.

Vôňa kávy. Stál som pri voňavom strojčeku a z celej sily som búchal do toho hrdielka takým kovovým zobáčikom. Odklepkávač. Aby v strojčeku neostal ani gram našej voňavej kávy. Obrovský mlynček už len bzučal a ja som stále klepotal. „Už stačilo chlapče“, zastavil ma hlas predavačky a pri mne stála mama. Pozorne zatvoriť papierové vrecúško a smer domov. Káva voňala ešte niekoľko hodín. Zaplavila kuchyňu a dosť. Čakala na maminu chvíľu a na návštevy.

Káva u nás patrila vždy k návštevám. Spomínam si na tetu L. Chodila najčastejšie a s mamou klebetili o všetkom o čom mohli pred malým chlapcom a potom, keď ma vyhnali do detskej izby, potom už naozaj o všetkom. Z obývačky voňala káva. Čierna turecká káva naliata v hrnčekoch pre návštevy. Návštevný servis sa ukrýval v obývačke, patril k obývačke a k návštevám. Bez návštev pila mama kávu zo skla. Turka. Vedel som, že je to turek. Hustá usadenina. Nechutila mi nikdy. Nechutila mi ani usadenina a ani káva. Na to som musel dospieť.