po pismenku

Neviem, či som chcel byť kozmonautom. Asi áno. Asi vtedy, keď do vesmíru letel Remek. Keď letel Gagarin ešte som nechcel byť. Ešte som nebol. A keď letela Lajka tak to vôbec nie. Tiež som ešte nebol. Ale aj keby som bol, tak Lajkou by som nechcel byť. Lajka sa nevrátila. Teda vraj. Alebo Tereškovová. Tá sa vrátila ale tiež som nechcel byť Tereškovovou. To som ešte tiež nebol ale aj keby som bol tak by som Tereškovovu nechcel byť. Lebo som bol chlapec. Tereškovová bola baba. Keď bol Remek tak som už bol a asi som chcel byť. Asi každý chcel byť. Aj keď úprimne povedané Remek ako hrdina nevyzeral. Mal veľkú plešinu. Tak plešatý som nechcel byť.

Knižnice som mal rád. V knižnici boli dobré knižky. Najprv som sa len hrabal v regáloch a bral som si čo mi padlo pod ruku. Potom som sa hrabal v zoznamoch a hľadal som čo by mali mať. Čo by som chcel, keby to mali. Potom, keď som našiel čo by som chcel išiel som k regálu s písmenom. V ako Verne. Povedzme. Ako tí čo leteli na mesiac v tom veľkom náboji vystrelenom z dela. Výlet na mesiac. Keď bol Verne ešte nebola ani Lajka a keď už nebola ani Lajka tak v tej knižnici ten Verne tiež nebol. Bol požičaný. Knižnice som postupne znenávidel.

Nenávidel som, že Verne je požičaný vtedy, keď som si ho chcel požičať. Išiel som k pultu a postavil som sa na špičky aby som ako malý chlapec videl na tetu: „teta a ten Verne je požičaný?“. Teta sa trochu nahla aby ma videla a povedala: „a ktorý chlapče? Ktorý Verne?“. „Ten o mesiaci“. „Ten je požičaný. Ten si požičal teraz jeden chlapec a vráti ho o mesiac“ povedala teta a mne bolo jasné, že Verneho mesiac je na mesiac v ťahu.

„A tú knihu nám kedy vrátite“ o niekoľko rokov sa ma tá istá teta pýtala na nejakú knižku, keď som prišiel vyplatiť za trojmesačné meškanie. „Hmmm“ povedal som, a stál som normálne lebo som už bol veľký chlapec a keby som veľmi chcel tak by som sa skôr musel zohnúť. Ale nezohol som sa, bol som hrdý majiteľ požičanej knižky, ktorú som teda nemienil vrátiť. „Lebo aj iní ľudia by si ju požičali“ nedala sa pani a začala vydierať: „každý týždeň tu chodí taký chlapec, že či ste ju už nevrátili a vy ste nevrátili, len nám tu chodíte platiť pokuty“.  Knižnice som znenávidel. Nejaký chlapec chce moju knihu.

Sú to vážne veci. Človek v takej knižnici stratí nervy. Niekedy statí aj iné veci. Horšie. Ko San mal byť prvý juhokórejský kozmonaut. Ale nebude. Bol v knižnici. Čestné slovo. Teraz som to počul. Na medzinárodnú stanicu ISS poletí juhokókrejčanka. Baba, čo možno nikdy nečítala verneovky. Volá sa I So-Jon a podľa všetkého nechodí do knižnice. Ko San chodil. A nemal. Rusi ho poslali domov lebo porušil pravidlá. Agentúry to povedali takto: „Při pobytu ve výcvikové středisku u Moskvy však podle ruské kosmické agentury poslal bez povolení do Koreje knihu. V únoru poté za pomoci ruského kolegy vynesl ze střediska další knihu, k níž neměl mít přístup“.