po pismenku

Občas mi dá dcéra darček. Aj minule. Prívesok na zips s modrým tučniakom a pod ním nápis: Som cool! Teší ma, že si to moja dcéra o mne myslí. A aj ten prívesok ma veľmi potešil. Dostal som ho na narodeniny. Má to jeden háčik. Dcéra čaká, že ho budem nosiť. Sama ho vyberala a žena prezradila, že boli aj iní favoriti. Vraj mám byť rád. Ten coolový tučniak je ešte v pohode.

Tučniak bol dlho na papieriku. Na tom, na ktorom som ho dostal. Dcéra nenaliehala. Len sa občas pozrela a čakala. Nevydržala. Tatko, ty si ten prívesok nedáš? Vedel som, že je zle. Jediná šanca: nemám kde. Nikde nemám zips. Dúfal som, že pochopí, na nohaviciach by tučniak nemal visieť. Pochopila. Nohavice nechala tak. Ona ale vie, že kde má modrý tučniak visieť. Tato, však si ho daj na tú koženú bundu. Vedel som na čo myslí. Mám jedinú koženú bundu. V srdci som mal ( lynchovskú ) zbesilosť.  „Tohle sako z hadí kůže je symbol mojí individuality a víry v osobní svobodu.“ A na tom saku ( z bravčovej či hovädzej kože ) sa bude teraz hompáľať malý modrý tučniak s nápisom: Som cool! Som cool. Bude sa tam hompáľať. Zatiaľ  ma zachránilo počasie. Bunda je na vešiaku a čaká na jeseň ale vedel som, že už nemôžem otáľať. Mám takú malú cestovnú tašku. Jednodňovku. Má zips. Je modrá. A do Bratislavy so mnou cestoval tučniak. Večer som ho pripol a zabudol. Spomenul som si, keď som si tú tašku vo vlaku položil na kolená. Z druhej strany sedačky chápavé pohľady. Ujo je cool. Vydržal som a tučniaka som zvesil až na stanici. Nenápadne. Mám ho na kľúčoch. Ale jeseň sa blíži. A sako pôjde zo skrine von.  

Dcéra o tom nevedela. O tom, že tučniak stráži kľúče. Na kľúče mi teda darovala iný prívesok. Nedávno. Na rodinnom stretnutí. Chodievali sme do šíravského bazénu. Od vstupnej brány po vodu veľa stánkov. Priveľa stánkov. A tam. Nemyslím si, že futbalová lopta bola tá čo moju dcéru osvietila. Môže za to Kristi. Ďalšie dieťa z rodinnej stretávky. Kristi je o čosi staršia a už je cool. Nemá síce na to tučniaka ale má štýl. Nosí všelijaké odznačiky. A hovorím, už má štýl. Štýl: mŕtvola. Môže za to jeden zo stánkov na Šírave. Strieborné lebky a prekrížené hnáty. A to dvakrát na takom háčiku. Hovorí sa tomu náušnice. Moja dcéra sa zamilovala. Do takého istého štýlu. Do tých istých náušníc. V ten deň, keď Kristi pripravovala rodičov na ( všeobecnú ) zmenu imidžu priniesla dcéra len tri nové prstienky. Tiež z toho stánku. Tri plechové krúžky. Kus 5 korún. Náušnice boli v podobnej cene. Ale povedal som, nie. Neblbni. Nebudeš štýl mŕtvola. Bohvie, z čoho to je. Do uší ti to aj tak nedáme. Prísne a jednoznačne. Žiaden cool otec. Žiadne tučniacke mäkkoty. Normálne otec štýl mŕtvola. Teda štýl: len cez moju mŕtvolu.

Na druhý deň som dostal prívesok. Futbalovú loptičku na kľúče. Vedel som, že je autorita stratená. V ušiach mojej dcéry sa hompáľali hnáty a lebky. Bola vysmiata. A šťastná za 15 korún. Pokiaľ viem, lopta je za päť. Ale kto vie, isto by dala aj viac. Neviem, prečo práve lopta. Ale mám ju na kľúčoch. Tie kľúče sú už poriadne ťažké. Prívesok na prívesok. Vyzerám ako vrátnik. Coolový. Len mi chýba bunda. Ale jeseň čoskoro príde a potom. Potom asi nevyleziem z domu. Budem štýl mŕtvola.