po pismenku

O Juhoslávii som veľa nevedel. Vedel som teda že je tam more ale nevedel som aké. My sme boli raz v Bulharsku a raz na Zemplínskej šírave. Ale v istom veku som už o Juhoslávii zrazu vedel všetko. Naučil ma to Nenad Brixy a jeho Soutež za milión ( tú som mal radšej ) a Slyší to celý dúm ( aj tú som mal radšej ). A potom on. On.

Miloval som ho. Po česky aj po slovensky. Aj po maďarsky. Horúci vietor. Horký vítr. Jižní vítr. Vruc vetar. Forró sél. Šurda Šurdilovič bol hrdina môjho života. Vtedy som nechcel byť už ani revízor a ani kozmonaut a ani smetiar a ani nič. Chcel som byť „nič“. On síce bol holič ale najradšej holič nebol. Aj ja som v tom veku najradšej robil všetko preto aby som nerobil nič. Ako Šurda Šurdilovič.

Na chodbe sme mali veľké zrkadlo. Mal som hnedé vlasy s nádychom červenej. To záležalo od slnka. Ak bolo slnko silné nádych bol silnejší. Šurda mal vlasy tmavé. Myslím, že všetci Juhoslovania mali vlasy tmavé. A česané dozadu. Na „šurdu“. Sedel som pred tým našim zrkadlom na malej stoličke a mama mi dávala na hlavu takú sieťovku. Takú istú ako nosil Šurda. Šurda Šurdilovič mi zmenil na niekoľko mesiacov život. A účes. Šurda Šurdilovič bol môj hairstylista. Tie vlasy som chcel mať dozadu. Na „šurdu“. Nechcel som nič iné. Chcel som byť Šurda. Ja by som vám povedal a ja by som vám aj zahnnkal. Parara rám, parara rám, parara rá rará ra  ... počujete. To je tá pesnička. To bol normálne kult.

Šurdu Šurdiloviča som hltal v našom socialistickom paneláku. Bol som závislý. Potom bolo leto a bolo po závislosti. Čakali ma prázdniny u starých rodičov. Starí rodičia mali len starý televízor. Taký čo mal obrovskú skriňu a mikro obrazovku. A prepínalo sa na boku. Taký biely prepínač. Šťuk. Maďarská televízia. Šťuk. Zase maďarská televízia a potom tretí šťuk a. Maďarská televízia. Starí rodičia žili na hranici a československú televíziu aj tak nepotrebovali. Nerozumeli by jej. Potom sa prepínač aj tak pokazil. Televízor sa zapínal tak, že sa zapojil do zástrčky a vypínal sa tak, že sa zo zásuvky vytiahol. Bol len jeden program.

Televízor stál v rohu spálne. V izbe boli ešte dve obrovské postele na ktorých bolo milión vankúšov a perín. Dve veľké skrine a stôl a dve stoličky. A pri tých obrovských posteliach diván. Asi meter od obrazovky. V ten večer sme zapli televízor. Nečakal som nič. V to leto som však maďarskej televízii ďakoval. Videl som Suzy Quatro a Forró sél. Nikdy som sa po maďarsky poriadne nenaučil. Ale tieto dve slová som vedel okamžite. Na obrazovke bolo Forró sél a ozvalo sa: Parara rám, parara rám, parara rá rará ra  ... počujete? Forró je horúci a sél je vietor. Teda dúfam. Ak nieje tak je. U mňa navždy. Objavil sa muž s tmavými vlasmi na ktorých mal sieťku. Ja som si sieťku na prázdniny nezobral. Borivoje Šurdilovič.

To si vlastne mnohí nepamätajú. Šurda Šurdilovič bol Borivoje Šurdilovič akurát mu každý hovoril Šurda. Ležal som na diváne a chechtal som sa. v perinách za mnou ležali starí rodičia. Babička sa chechtala a dedko chrápal. Trochu. Neušlo mi ani jedno slovo Šurdu.

Keď tak na to spomínam tak si vlastne uvedomujem, že Šurdu Šurdiloviča som miloval hlavne v maďarčine. Po maďarsky veľmi neviem. Niečo ma naučila mama a niečo som pochytil od starých rodičov. Od naďmami a naďapu. A potom ten Šurda. Po maďarsky ma naučil juhoslovanský hrdina, ktorý najradšej nerobil nič. ako ja. Geniálny seriál. Dávam mu 11 hviezdičiek z desiatich. A viete čo: 12. Nech ma porazí.  A je mi nejako nevoľno. Asi si dám pauzičku a pustím si tú  pesničku . Aby bolo jasné, že som dobre hmmkal.