po pismenku

Tri týždne som v podmienke. No ušli mi nervy. No ušla som. Aj vám by ušli nervy. Aj vy by ste ušli. Boli sme v lese na vychádzke. Ja a tá malá panička a tá veľká panička. Normálne sme sa prechádzali. Povreskovali po mne. Ak vždy. Normálna otrava. Keď som bola maličká mama mi hovorila: „Cilka, vždy keď zacítiš také vône tak hľadaj to čo tak vonia a páni ťa pochvália a bude to aj zábava“. Toto mi hovorila mama. Vždy mi všetci hovorili: „počúvaj mamu, tá je šikovná, tá vie všetko najlepšie“. A potom som od mamky odišla s tými novými pánmi. Mama mi len zakričala: „nezabudni na tie vône, to budú mať radosť“. Prd.

Nemám rada také výrazy. Ale iný by tu nesedel. Možno: figa borová alebo houbeles, alebo oné makové, alebo. No prd. Na prd je to. Išli sme po lese a ja som to zacítila. V hlave som počula mamičku a išla som tým pánom urobiť radosť. Báááááša! Fúúúúúúj! Ostááááááň. K nohéééé. A tak. Prd makový mali radosť. A mimochodom, všimli ste si. Ja som Cilka a oni ma volajú Baška. Cilka som aj podľa svojho občianskeho ale oni ma volajú Baška. V lese ma volajú Bašáááááá, k noheeee! Tak taká vychádzka to bola. Zdrhla som im. Nadháňala som im srnky, že tie dve ešte toľko srniek pokope v živote nevideli. Na päť metrov od nich lietali. Srnky, ja, tá malá a tá veľká. Srnky leteli ako o život. Ja som letela ako o život. Malá letela ako o život. Veľká letela ako o život. Boli to nervy. Dostala som. Nie, nemyslím na odmenu. Tá veľká ma trhala za obojok a vrieskala po mne. Tá malá mala vytreštené oči a revala na mňa, na mamu a aj sama od seba. Len tak. V tom lese ma priviazali na vodítko a odsúdili ma. Na doživotie. Na vodítko.

Viem to. Počula som ich ako sa rozprávajú. Potom tá malá s tou veľkou išli von. Nezobrali ma. Prišli o hodinu a mali nové vodítko. Ja mám vodítko. To len aby bolo jasné. Normálne, malé a červené. Mám ho kým z parkoviska vlezieme do lesa. Potom som ho nemala. Teda až kým som nezacítila tú vôňu a v hlave som nezačula mamu. Teraz to malo byť definitívne. Kúpili nové vodítko. 6 metrové! Čierne! Také stopovacie na vlčiaka. Rozumiete? Na vlčiaka! Ja som jazvečík. Rozumiete? Jazvečík! Ja nemám čo robiť na šesťmetrovom vodítku. A potom sme boli doma. Teda večer ma vláčili po uličkách ale vôbec sme neboli v lese. Vôbec. Ani trochu. Až teraz v nedeľu. To už bol doma aj pán. Išli sme do Kojšova na výlet. Ja, tá malá, tá veľká a ten veľký. Kompletka. Plus malá s malým vodítkom a veľká s veľkým. Fakt zábava.

Vyliezli sme z auta a oni ma na to fakt pripli. Normálne ma uviazali na šesťmetrové čierne stopovacie vodítko. Bola som ako posledná chudera. Ako vlčiak, teda tá vlčiačica, či ako sa ten obludný pes volá, keď je fena. Tá žena od vlčiaka keď stopuje. Tak tak som vyzerala. Ako posledná chudera. Život na prd. Prd. Spútaná ako zločinec. Teda horšie. Aj minule keď som pozerala správy tak tam bol nejaký väzeň, čo im ušiel z toalety a nechytili ho. Tiež vrieskali, že: ostáááň, stoooj ale nič. Ušiel. Nemal vodítko. Nebol spútaný. To dá rozum, že keď je jeden na toalete tak sa nespútava. Ja som si kvokla a vodítko nezložili. Horšie ako vrahyňa.

Ten veľký s nami pri tom poslednom výlete nebol. To bola moja jediná šanca. Gúľala som očami a vzdychala som. Vliekla som sa na stopovacom vodítku a odpadávala som. Nevydržal to. Nikdy to nevydrží. Je to slušný človek. Jediný slušný človek v tej rodine. Išiel za tou veľkou a povedal jej: „ja toho psa pustím, ja za tú Bašu preberám spoločenskú záruku“ a vypol ma. Nie akože som na baterky a on vypol baterky ale vypol ma z vodítka. Prebral za mňa spoločenskú záruku.

Tá veľká z toho nadšená nebola: „počúvaj, ty si tam nebol, ty nevieš čoho je ona schopná, len sa na ňu dobre pozri, že aká je, lebo to je možno naposledy. Tu bude toľko srniek, že uvidíš. Ale ako chceš, naháňať ju budeš ty!“. Malá nevedela čo má robiť. Aj sa bála, že zase zdrhnem a aj ma nechcela trápiť. Nezdrhla som. Vždy keď som urobila odbočku do lesa ten veľký zručal: „Bašááá, ostáááň, prevzal som za teba záruku!“. Len na jednom mieste mi to skoro vyšlo. To tej malej dochádzali sily. Tej malej vždy dochádzajú sily ako prvej. Ten veľký ju chcel podporiť: "poď pretancujeme sa na vrchol". Tá malá má v mobile takú pesničku. Išli si ju pustiť. Tak vtedy. Vtedy som zdúchla. Na chvíľu. Na malú chvíľočku. Vnorila som nos do vôní a čušala som. „Bašááááá! Bašááááá k nohéééé!“ Ten veľký s tou malou už netancovali. Už ma hľadali. Trvalo to 30 sekúnd. Nie viac. Ani o sekundu viac. Mojich 30 sekúnd slobody.

Musím povedať, že na vodítku som dlho nebola. Ten veľký spoločenskú záruku predĺžil. Vždy keď som zabočila do lesa zrúkol. Ale inak v pohode. Normálny výlet. 30 sekúnd slobody a inak v podmienke. Ale so spoločenskou zárukou.     

P.S. Baškin denník nájdete TU  a TU a ešte aj TU. Je to dosť utáraný pes. Teda jazvečík.