po pismenku

Moja žena má niekoľko úchyliek. Čisto teoreticky to tak nazvem. Ona je napríklad jediná žena čo si ma zobrala za manžela. Čisto teoreticky ja by som sa za manžela nikdy nezobral. Jednak by to u nás zatiaľ nešlo aby si muž zobral muža a navyše je tu tá komplikácia, že jeden muž jedného ale toho istého muža. Ak by to aj išlo – čisto teoreticky – aj tak by som si sa nezobral. Na takej svadbe sa totiž aj opýtajú: „je tu niekto, kto vie niečo, čo by znemožnilo toto, čo sa tu chystá?“. No a ja keby som tam bol na svadbe so sebou tak by som sa musel prihlásiť. Ja viem na toho ženícha dosť toho čo znemožňuje toto čo sa tu chystá. A aj tak by bolo po svadbe. Ale ja by som si sám seba nezobral ani keby sa na to nikto naozaj opýtal. Lebo to nakoniec nejde ani čisto teoreticky, lebo mňa už si zobrala moja žena. Aj keď teda medzi nami, ja to považujem trošičku za úchylku.

Druhou takou úchylkou je, že moja žena je na zdravý životný štýl. Teda len tak teoreticky by sme to mohli tak nazvať. Ona napríklad je zásadne proti sladkostiam. Ideme na kávu a ja nám objednám koláče a ona povie: „moje nervy, s tým musíme okamžite prestať“ a potom zakričí na obsluhu: „a k tomu môjmu aj šľahačku, prosím“. Ona je vyslovene odporca nezdravostí a prejavilo sa to na poslednej káve, keď si dala varenú čokoládu a ako tušíte dodala: „so šľahačkou“. Potom sme sedeli a ja som vedel, že to povie a aj to povedala: „ale s týmto je koniec“. Ja som však nemal žiadnu varenú čokoládu a aj som to povedal: „moja milá, ale čokoládu so šľahačkou máš len ty“. „Tak sa neopováž to niekomu povedať. To je tajomstvo“ uzavrela moja žena utajenú diskusiu. A tu vlastne jasne vidíte čo sa stalo. Ja som to verejne prezradil. Mňa keby sa niekto pýtal, že či si ja sám beriem seba za muža ja by som povedal, že to sa nedá, lebo ja napríklad neviem udržať tajomstvo.

Moja žena má úchylku aj na turistiku a to špeciálne na Tatry a úplne špeciálne na Tatranskú Lomnicu ako východisko. Nebudem tu teraz písať o kaviarňach v Lomnici a o tom koľko nelegálnych koláčov tam na takej jednej turistickej výprave pojeme ale je ich teda dosť a doklad majú napríklad v Trio café pri stanici a aj inde. Teraz sa ale už konečne dostanem k tomu, že prečo sa ten článok volá tak ako sa volá a nevolá sa napríklad: Prečo by som si nezobral seba za muža ( a úchylky mojej ženy )

Ten článok sa preto volá tak, ako sa volá, lebo moju ženu zase zgrajfla tatranská úchylka a ja som v Bratislave. Moja žena je na zdravý životný štýl ako pes a ako taký vodca svorky zgrajfla všetko čo z rodiny ostalo a odlifrovala to do Tatier. Odniesla si to naša dcéra pričom ja keby som bol naša dcéra tak by som sám seba za otca nechcel. Lebo jednak to nie je ani možné aby som ja sám mal seba za otca lebo ako by sa to stalo ak by som ešte nebol narodený a už by som bol aby som si bol za otca. A aj z iných dôvodov by som si sám seba za otca nevybral a to napríklad práve preto, že podporujem ženu vo výletoch a to napriek tomu, že deti sú radšej len v cukrárni alebo na parených buchtách.

Tak moja žena je teda v Tatrách a išla s dcérou na parené buchty na Chatu pri Zelenom plese. My sme už raz boli na parené buchty aj bez dcéry a už som TU o tom aj písal. Vtedy sme boli len so ženou a teraz išla žena bez muža ale s dcérou. Ja som v Bratislave a tak nemôžem byť na túre. Má to svoje výhody aj nevýhody. Výhodou je, že ma večer nebudú bolieť nohy a nevýhodou je, že nebudem mať buchty. Na druhej strane som za celú expedíciu zodpovedný, lebo som takpovediac v základnom tábore. Poviem vám úprimne je to zodpovedná úloha. Sledujem telefón a čakám správu o expedícii.

Najprv mi došli dve mms-ky. To sú obrázkové správy. Na prvej je potôčik a na druhej tiež. A potom bolo ticho.

My v základnom tábore sme sa už aj strachovali. Úplne sme sa spotili, pričom v množnom čísle píšem nielen preto, že si vykám ale hlavne preto, aby to vyzeralo aspoň tak dobre ako v mojom obľúbenom cestopise. Ja keď tak nad tým uvažujem aj ten názov som dal preto, aby som mal v blogu aspoň jeden cestopis. V každom prípade sme sa v základnom tábore strachovali o výsledok expedície a spotili sme sa aj preto, lebo v základnom tábore je dnes horúco ale keďže ja som ( čisto teoreticky ) na expedícii tak som si obliekol aj bundu a aj sako a tak som sa spotil ako taký kôň, pričom každý iný človek dnes po Bratislave chodí v tričku. No a potom sa mi konečne expedícia ozvala. Tu je prepis posledného spojenia:

„... no tri hodin .. bolo to aj ... písan ... a už sme mali aj buch ... a je sneh a dosť fú ... ( v telefóne bolo počuť fiúúú fiúúú ) ... ale dobr ... a ... sneh .... buté sme v poriad ... aj obl ... né ... a ozvem sa ... le ...“ Do toho som asi tri krát povedal: „nepočujem“ a dva krát: „asi máte slabý signál. Žena na to nereagovala tak asi počula len tri krát: „ .... jem ... “ a dva krát: „ ... slabý ... „. Ja si myslím, že vrcholová časť expedície si myslí, že som bol na dosť slabý obed a tak sa tešia že oni mali buchty. A potom sa mi neozvali. Očakávam mms-ku z cukrárne. Držte teda palce expedícii, ktorú som nazval Buchty s makom 2008.

P.S. O 16.07 hod. sa základný tábor spojil s vrcholovou časťou expedície. Tá už ležala v posteli lebo si zohrievala nohy a zabudla príchod nahlásiť. Treba povedať, že bolo dobre. V základnom tábore sme si vydýchli a ideme si kúpiť kávu a koláčik. Lebo po dobrej výprave treba a my tu v základnom tábore si nohy zohrievať nepotrebujeme.

P.S.2 O 16.29 som sa dozvedel, že aj čínski horolezci uspeli. Vyvliekli olympijský oheň na Mount Everest. O tom, či im bola zima na nohy nič neoznámili a ani o makových buchtách sa v správe z Číny nehovorí nič. Tak či tak, určite aj v ich základnom tábore oslavovali. A je to super. Dve takéto významné expedície v jeden deň.