po pismenku

Niekedy sa to tak stane. Že sme so ženou od seba oddelení ale zároveň sme na tom istom mieste. Aj teraz sa také stalo. Nie sme pri sebe ale sme na tom istom mieste. Teraz sme napríklad v Moskve. Aj ja a aj moja žena ale musíme si telefonovať. Celkom konkrétne nás oddeľuje asi takých 400 kilometrov. Na jednu Moskvu sa to možno ani nezdá. Ale čo si budeme hovoriť, je to veľké mesto.

„Čo nového s Deanom Reedom?“ opýtal som sa včera večer ženy, keď sme si telefonovali. „No akurát sme na Červenom námestí v nejakom hoteli“ povedala mi žena do telefónu. „No to ma podrž“ povedal som žene, pričom som to vzhľadom na vzdialenosť myslel len obrazne, „však aj ja som na Červenom námestí“.

Normálny človek by si povedal, že teraz preháňam. Červené námestie je síce veľké ale 400 kilometrov to asi nebude. Ale bolo. Možno aj viac, záleží na tom, či to beriete vzdušnou cestou alebo normálne po železnici alebo autom. Plus asi 100 rokov. Lebo ja som bol v Moskve s Rimskij-Korsakovom. Moja žena s Deanom Reedom.

Toto je tiež trochu na nervy. Ja mám kolegov, ktorých som dnes ráno podrobil skúške. Rimskij-Korsakovom som ich netrápil. Ale Deana Reeda predsa pozná každý. Z mojich kolegov ho teda nepoznal nikto. Dokonca som otestoval aj kolegu o ktorom som bol presvedčený, že ho pozná. „Dean Reed? Toho nepoznám, možno Lou Reeda“. „Preboha, to máš koľko rokov?“ opýtal som sa s hlbokým sklamaním, lebo žiť bez Deana Reeda je smutné. „31“ povedal a mne to bolo jasné. „Prepáč, vyzeráš na 50“ povedal som a on sa neurazil, lebo sa neuráža. Ostal som v našej kancelárii s Deanom Reedom sám.

Ja už som tu o Deanovi Reedovi pár krát písal ale zdá sa, že sa ľudia nepoučili. On bol pri tom ešte väčšou hviezdou ako Rimskij-Korsakov. Aspoň teda v tej dobe. V tej dobe bol určite najväčšou hviezdou. Nie som si dokonca úplne istý ani tým čí bol aj Rimskij-Korsakov v svojej dobe najväčšou hviezdou. Tu nakoniec aj tak nejde o to, kto bol väčšou hviezdou. Ja, úprimne povedané nepočúvam ani Deana Reeda ani toho Korsakova, ale teraz je to tak, že sme s nimi v Moskve. Ja a moja žena.

Moja žena totiž Deana Reeda dobre pozná. Minule sme boli v kníhkupectve na kávu a ona tam objavila jeho životopis. „Jéééj, Dean Reed“ povedala, „toho už nikto nepozná“ dodala. „Ja ho poznám“ povedal som, ale to moja žena vedela. Ona si ma zobrala asi aj preto, že poznám Deana Reeda. Lebo to znamená, že sme asi rovnako starí a máme asi rovnaké spomienky a náš život je asi tak približne rovnaký. Obaja sme videli Ein Kessel Buntes a obaja vieme, kto je Dean Reed. Lebo Dean Reed je najslávnejší Američan nášho detstva. Teda celkom presne, je to jediný dobrý Američan nášho detstva. Teda dobrý bol ešte Winnetou ale on bol skôr z Juhoslávie, lebo náš Winnetou bol Gojko Mitič. Životopis Gojka Mitiča sme v kníhkupectve nevideli.

Tak ja teraz sedím v Bratislave a moja žena je v Košiciach. Je medzi nami plus mínus 400 kilometrov ale obaja sme v Moskve na Červenom námestí. Moja žena s Deanom Reedom a ja s Rimskij-Korsakovom. Ja nečítam životopis Korsakova ale akurát som bol na takej stránke Natašinho tanca, kde bol on. Tak sme si telefonovali a také sa nám stalo. Že stačilo vybehnúť na námestie a boli by sme spolu. Teda ešte treba nejako prekonať rozdiel toho plus mínus storočia a bolo by to. Dali by sme si vodku aj keď síce nepijeme ale v zmysle tradícií.

A ešte som sľúbil bonus:  Ja mám takú obľúbenú skupinu, ktorá sa volá Bezmocná hŕstka alebo Nemogučaja kučka. Ako na ktorej platni. A ja som ešte do včera nevedel, že o čo ide. Ale od včera už viem. Bol som v Moskve s Korsakovom a on bol aj s ďalšími skladateľmi v Mogučej kučke, teda v Mocnej hŕstke. Teda mali takú skupinu. Nemyslí sa tým, že hrali spolu v jednej skupine na bubny a elektrické gitary ale v takej inej skupine. Akože každý hral sám za seba ale spolu sa rozprávali.

Ako ja so ženou včera. Tiež sme boli v jednom meste a telefonovali sme si. Tiež taká kučka. Hŕstka.