po pismenku

 

Moja žena má také pekné fotky. Teda skoro všetky, na ktorých je moja žena odfotená, sú pekné. Občas povedzme urobí grimasu. Peknú. Ale fotku vtedy nepovažuje za peknú. Máme napríklad kamarátku, ktorá vždy skontroluje fotku, či na nej nemá tri brady. Ale to je podľa mňa nezmysel. Lebo človek má len jednu bradu. Ona niekedy na svoju bradu povie, že sú tri a dodá: „vymazať“. Mne to nejde do hlavy ale vymažem. Možno mám pokazený fotoaparát. Ale odbočil som.

Moja žena má také pekné fotky z čias keď boli fotky ešte čierno-biele. Teda boli už aj farebné aby ste si zase nemysleli, že sme už v dôchodkovom veku, ale farebné boli len v knižkách o tatranskej prírode a potom ešte na obálkach časopisu Svet socializmu alebo Dievča alebo Kamarát. To sú tri časopisy. Len pre istotu. Ale normálne fotky, čo si fotili ľudia boli ešte viac menej čiernobiele. Teda väčšinou. Farebné filmy boli úzkym profilom.

Niekomu by bolo možno dobré teraz vysvetliť, čo to znamená, keď sa povedalo úzky profil, ale myslím, že by sme sa nedostali k tej žene z titulky. Proste každý fotil čiernobielo. Teraz každý fotí farebne a čierno biele fotky sú už iba v umeleckých knihách o tatranskej prírode alebo v časopisoch. Niektorých. V tých, v ktorých ide o umenie alebo majú málo peňazí na farebnú tlač. A potom sú ešte ľudia, ktorí urobia farebnú fotografiu a vymažú z nej farby aby mali nefarebnú fotografiu. Takú ako sme my mali normálne, lebo farby boli v úzkom profile.

Tak na tých čiernobielych fotografiách vyzerá moja žena pekne a šťastne. Je v Bratislave a nie je tam so mnou. Vtedy ešte so mnou nemohla byť šťastná lebo so mnou ešte nebola. Aj my máme samozrejme pekné čiernobiele fotografie z Bratislavy a sme na nich šťastní ale toto čo mám na mysli to sú iné fotografie a ešte trochu čiernobielejšie, lebo aj vývoj čiernobielych fotografií sa nedal zastaviť. Plus fotoaparáty samozrejme.

Jednu mám úplne pred očami. Moja žena a dve ďalšie osoby celé také rozlietané. Jeden by povedal, že lietať sa nedá ale z tých fotografií sa zdá, že keď bola ešte Bratislava čiernobiela a tak trochu aj sivá tak sa dalo. Lietať. Majú roztiahnuté ruky. Ale možno sa mi to iba zdá. Tých fotografií je viac. Trochu sú neostré ale mám ich rád. Moja žena na nich lieta v čiernobielej Bratislave a má na sebe hubertus. Teda taký kabát akému sa kedysi hovorilo hubertus. On to nie je samozrejme pravý hubertus ale akože. Na čiernobielej fotografii to aj tak nie je až také rozoznateľné.

Keď si tak spomeniem tak ani tie tváre nie sú až také rozoznateľné. Ale tvár svojej ženy by som spoznal aj dnes. To je nakoniec normálne, však viem, že moja žena je moja žena a aj tá lietajúca osoba na fotografii je moja žena aj keď vtedy to ešte nevedela a možno preto je taká rozlietaná. Akože ma hľadá v tej Bratislave, lebo tuší, že niekde som. Ale ja som dnes spoznal aj inú tvár z tej fotografie. Fakt čiernobielej až sivej ako z čias, keď bola Bratislava sivá a farby boli v úzkom profile.

Sedel som v trolejbuse a na zastávke nastúpila. Od vtedy prešlo takých 25 rokov. Plus mínus. Ale mne to bolo hneď jasné. Však toto je tá žena z tej fotografie na ktorej v podstate nie je vidieť žiadnu tvár. Len také čmuhy. Ale nedalo sa pomýliť. Aj som si povedal, že sa jej prihovorím: „Počúvajte, vy ste tá osoba z fotografie čo vám na nej nie je veľmi vidieť tvár ale skoro lietate a to aj s mojou ženou a ešte jednou osobou?“. A ona by sa na mňa pozrela a ja by som povedal: „prepáčte, pomýlil som si vás s jednou čmuhou z fotografie“. A ona by sa na mňa ešte raz pozrela a ja by som už nepovedal nič, len by som urýchlene vystúpil z trolejbusu a nestihol by som do práce. To som vedel, že neurobím. Ale zavolal som žene.

„Počúvaj, ja som stretol tú babu čo ste na tej fotke z Bratislavy“ povedal som do telefónu a moja žena hneď povedala: „Meno“. To meno povedala normálne ale ja ho akože nepoviem, lebo keď ma zabijete, tak si zase neviem spomenúť. Tak povedala to meno. A ja som vedel, že to je ona. „Však sa jej prihovor, či je to naozaj ona“ povedala mi žena a ja som nevedel či naberiem odvahu.

„Prepáčte, nie ste náhodou meno?“ nabral som nakoniec odvahu a opýtal som sa. „Jéj, ahoj Meno“ povedala a povedala aj moje meno, čo si síce pamätám ale teraz nie je dôležité. Tá žena čo sa podobala na čmuhu zo starej fotografie vedela kto som a vedela, že ona je z tej fotografie. Mne vtedy došlo, že my sme sa asi stretli, aj keď si za nič na svete neviem teraz spomenúť, že kedy. Ja som na tej fotografii určite nebol, lebo svoju čmuhu by som isto spoznal a fakt si tak spomínam, že moja žena ešte vtedy nevedela, že som a navyše na tých fotografiách sú len ženské čmuhy. Ale niekedy sme sa stretli.