Ja som nikdy žiadne veľké športové víťazstvo Slovákov nevidel. Nehovorím, že neboli, len ja som ich nevidel. A práve preto nejaké boli. Lebo keď som niečo videl tak to nedopadlo dobre. Neviem v čom to je ale ja proste slovenskému športu prinášam smolu. Asi by som nemal klamať.
Ja som svoju ženu vlastne oklamal. Možno to je ten problém. Ja som kedysi svojej žene povedal, že ma šport nebaví a že nikdy šport nepozerám. To bola trochu pravda ale trochu viac to asi bolo klamstvo. Lebo ja som jednak chcel aby si ma moja žena zobrala za svojho muža a jednak to začalo už v detstve.
Ja keď som bol dieťa tak som šport pozeral rád. V hokeji nás stále nabili sovieti a vo futbale každý. A potom keď som pozeral krasokorčuľovanie tak aj Sabovčík spadol. Ja som jednoducho vedel, že keď sa na to pozerám tak to bude prehra. A bola. Napríklad si spomínam, že raz sme aj vyhrali v hokeji. Viem to, lebo som sa vonku ako dieťa sánkoval a nesánkovalo sa žiadne iné dieťa. Vo všetkých oknách sa svietilo a celé sídlisko občas zakričalo: „Góóóóóóóól“. A keď som prišiel so sánkami domov tak mi otec povedal: „Čo to mám preboha za syna. Vytrepali sme rusákov a ty si jediný na svete, ktorý to nevidel!“. Nechcel som mu hovoriť, že práve preto sme tých rusákov vytrepali, že som to nevidel. Keby som ten zápas pozeral, tak by sme všetci videli ako nás tí rusáci poriadne zmastili. Ako vždy keď som to videl. Tak nejak tak.
Ja už som sa s tým zmieril. Viem, že žiadne veľké víťazstvo našich nikdy neuvidím. Napríklad minule. Ja som vôbec nechcel pozerať futbal so Slovincami. Dokonca som žene a dcére povedal: „Teraz bude futbal a všetci budú pozerať, tak my poďme kúpiť topánky“. Jednak dcéra potrebovala topánky a jednak som chcel nechať našich aby ten zápas vyhrali. Ale topánky sme kúpili a vrátili sme sa priskoro. Svokra mala zapnutý futbal: „O čo hrajú?“. Akurát sme boli v Afrike. Bolo 0:0. Tak som si sadol a pozrel som akurát ten gól čo nám dali Slovinci. A bolo. A potom nám dali ešte jeden a ja som vedel, že som nám to zase prekazil.
Na druhý deň ma potešil náš tréner: „Tú prehru beriem na seba“. Keby to neurobil tak by sa celé Slovensko so mnou prestalo rozprávať. Lebo ja som vedel, že kto je za tou prehrou. Ja som nám to zase raz prekazil. Bolo mi z toho zle a povedal som si, že to už fakt nemá cenu. Chlapci sa trápia a ja zapnem televízor a je to v.... No viete kde.
Včera som si povedal, že už na to kašlem. Akurát som na týždňovke v Bratislave a svokra mi nezapne televízor na prehru. Išiel som večer do potravín, kde stále stojí milión ľudí pri jedinej pokladni ale teraz nebol nikto. Kúpil som si čo potrebujem a došuchtal som sa na izbu. Otvoril som dvere a zapol som televízor. A došlo mi to. Však je zase futbal a my zase všetko prehráme. Akurát bolo 1:0 pre nás. No kým som bol v potravinách dali si Poliaci vlastný gól. To sa môže stať len vtedy keď sa ja na to nepozerám. Ale ja som sa začal pozerať.
Mne to už bolo všetko jedno. Loptu som ani nevidel, lebo však ju vidieť vôbec nebolo. Povedal som si: „Pozriem dve tri minútky, kým nám dajú dva tri góly a idem spať. Však o nič nejde. Aj tak to ten tréner vezme na seba a nikto nebude vedieť, že som sa pozeral“. Pozrel som do konca polčasu a my sme stále postupovali. Znervóznel som.
Nebudem to naťahovať. Ja som s tých nervov vždy keď dostali loptu Poliaci prepol. Keď som akurát nemal v ruke prepínač tak som zavrel oči a tak som hmatkal kde ten diaľkový asi je. Videl som skoro celý druhý polčas zápasu Francúzsko:Rakúsko na ORF. Tam mi bolo jedno, že ako to dopadne a to som nikdy nezisťoval, či ja škodím viac Francúzsku alebo Rakúsku. Občas som prepol na našich ale rýchlo som prepol späť, lebo mám taký pocit, že v druhom polčase mali loptu vždy Poliaci. No boli to nenormálne nervy. Ja som z toho druhého polčasu videl asi len 25 sekúnd ako som 25 krát prepol a Poliaci útočili. A rýchlo na Rakúsko. Potom som prepol v strašných nervoch či už je koniec a aby náhodou akurát nekopal nejaký Poliak do lopty. Už bolo dobre. Poliaci už nekopali a my sme už postúpili.
Nejaký nadšený komentátor akurát bozkával zablatené rukavice nášho brankára a hovoril, že on za to môže. A tréner. Ale nie je to celkom tak. Ja viem najlepšie, kto nás poslal do Afriky. Ja tú výhru beriem na seba. Ja som ten zápas skoro nevidel a tak postupujeme.
Ako to bude v Afrike ešte neviem, ale môžem sa obetovať pre výhru. Stačí aby elektrárne vždy cez zápasy vypínali prúd. Teda keď budú hrať naši. Lebo ja som síce žene povedal, že futbal v telke nepozerám ale celkom pravda to nebola.
Komentáre
a si predstav
ja som poslednych 10 minut tiez nedokazal pozerat a radsej som sa prechadzal po kuchyni, aby som nevidel, keby nam dalo Polsko nahodou nejaky gol... ale kurna sme tam! :)
otázne je ...
a predstav si
Ja tiez nikdy futbal skoro nepozeram
Poroti polsku som to mal jednoduche. Vecer som sa sprosto prezral a zaspal som. Zobudil som sa o polnoci a to uz bolo nastastie po zapase. Len nie a nie zistit, kolko to skoncilo, ale vyzeralo to nadejne, lebo na CT24 davali vysledok Cesko-Slovinsko a potom sa objavili titulky, ze postup si zabezpecili Svajciari a Slovensko. Tak som si musel zapinat internet. A tam sa uz oslavovalo
medzi nami, ja som tiež pozerala s tým slovinskom
no čo to je za futbal, keď vidíš len hráčov pobiehať a nevieš, kde je lopta? ale tak, no gratulujem k víťazstvu :)
:)) tak pozerám že sme fakt hotový klub ...
Tomuto sa hovorí
true story :)
jaj ... skoro by som povedal ...
škoda,bol to zážitok
slovenské športové voodoo alebo slovenský športový antimaskot :-)))
:)
:-))))))))))))))
citam ta "od predu do zadu" - lebo len teraz som ta objavila, ale si fakt dobry
inak... u mna to funguje presne tak ako u teba, a preto radsej nikdy nepozeram zapasy