po pismenku

Konkurz do divadielka bol na prvom poschodí internátu v študovni. Boli tam. Aj ona. Len mi nedošlo, že ona bude tá ona. Zarecitoval som, pokecali sme a zobrali ma. Zjavne mali málo chlapcov. Bolo to dobré rozhodnutie. Bol som v divadielku, v ktorom som prežil najbližšie štyri roky, kopec Akademických Prešovov, Kubínov či Levočských recitálov a hlavne som si ju tam našiel. Ale vtedy na tom poschodí som to nevedel. A toto ani nebude o tom. Toto bude o thajských vánkoch.

Ápečka boli vtedy úžasné. To bol taký náš vysokoškolský úlet na pár dní. Improliga nám nikdy veľmi nešla ale stále mám v albume fotky. Dvojicu sme tvorili s Lackom. Ale asi nie najúspešnejšie. Divadielka mali v porote svojich zástupcov. Mohli sme sa dostať do finále.  Bolo to úplne tesné. Vyradil nás jediný porotca. Porotkyňa. Naša vlastná. Za naše divadlo. Toto ti Bea už je odpustené, ale trvalo to dlho. Pripravila si nás s Lackom o hereckú budúcnosť. Mohli sme byť Kňažkovia, či kto. Mohli sme skončiť na doskách, ale ty si bola férová. Nedáš predsa viac hlasov nám. Akože protekcia. Občas na tie fotky pozerám. Sú čierno biele, ale vidím to čierno. To tvoje bodovanie. Ale Ápečko bolo našťastie aj o potleskoch. O tom, že sme si hovorili aké je to geniálne. A aj o iných zážitkoch.

Videl som tam krásne divadlo. S Ukrajinským národným z Prešova vtedy urobil Blaho Uhlár a Karásek. Tak som zažil ( či aspoň videl ) to je jeho prešovské obdobie. To ďalšie bratislavské už nie. Videl som tam koncert Vladimíra Mertu a na gitaru ho sprevádzal môj spolubývajúci. To bolo. A stretol som tam aj Joža Urbana. Chválil moje básničky. Aj v básnictve sa súťažilo.  Stáli sme na chodbe aj s Mariánom z divadielka a chválil nás oboch. Hovoril som si, že vydáme raz s Mariánom spoločnú zbierku. Ja z jednej strany a on z druhej. Alebo naopak. Jožo Urban to považoval za dobrý nápad. Bol veľmi opitý. Básničky už nepíšem, ale Marián vydal dve zbierky. A tretiu dúfam čoskoro. Takže. Recitoval som, písal básničky, ale najviac, najviac ma bavilo to divadlo. Recitačné divadlo alebo divadlo s recitovaním. A hlavne tí ľudia.

Malo to aj svoje „iné“ výhody. Lepšie známky od slovenčinárov, ktorí nás mali radi. Aj keď neplatí to bez výhrad. Moja žena by vám povedala. Ale ja nie. Ja som spokojný.   A voľné dni. Cesty na súťaže a sústredenia. Sústredenia hradila škola. Boli sme divadlo pedagógov a raz za čas to fakulta zaplatila. Sústredili sme sa. Na niečo a hlavne niekde. To boli skvelé zážitky. Vzhľadom na to, že sme boli neabstinujúci študenti, niektoré spomienky sú len rekonštrukciou. Na základe spomienok tých druhých. A niekedy sme rekonštruovali spomienky tých druhých my. Recitovali sme o dušu. A cvičili sme. A večer sme sa sústredili na iné veci. Spomínam si na Zemplínsku Šíravu aj na chatu prešovských ligových futbalistov. To ani len netuším, ako to fakulta vybavila, ale bol tam súkromný bazén. Pre nás. A nočné kúpanie. Počestné. Na to, ako sme fungovali, sme boli neuveriteľne počestní. Najdusnejšie to bolo (vraj) pri stolnom futbale. Hrali sme ho v noci. Dve dvojice. Ona bola oproti v druhej dvojici. A ešte nebola ona „ona“. Len sme to tak tušili, že je. Tak sme hrali ten stolný futbal. Krútili tými tyčami a triafali góly. A oslavovali sme. Naše aj súperove góly. Tak to je o športovom dusne. Mimochodom, hneď po tom futbale sme si ostali. Len na výsledok (toho zápasu) si nespomeniem.

Ale ak ste tu predsa len klikli, tak vás asi zaujímajú tie thajské vánky. To bol sľub. Zážitkov. Zážitkový sľub. Boli sme opäť na sústredení. Alebo to bolo to isté. Nespomeniem si. Pamätám si, že tam bol Lacko aj Picikáto. Náš huslista. A prísľub bol všeobecný. Všetci sme mali dostať ukážku tých najnaozajstnejších a najtajomnejších thajských vánkov. Mali nám to predviesť. Sľúbili. Naozaj to sľúbili. A povedali aj kedy. Večer. Rozumiete. Všetky baby z divadielka nám prisľúbili zážitok nočných thajských vánkov. Úplne všetky vlastne nie. Pamätám si, že tam bol jeden dlhodobo sebaokúzlený párik. Ale inak všetky. Všetky bez tej jednej. Bea vidíš, zase je to o tebe.

Späť k sľubovaným zážitkom. Večer sme prišli na tú izbu. Čakali nás dievčatá v nočných košieľkach. Tancovali. Niečo im vialo na hlave. Pančuškové nohavice. Také tie dlhé silonové deformované nohy. To sú tie thajské vánky ( v úplnej počestnosti ). Možno vám to nestálo za to. Mne to za to stálo. Stále žijem so ženou, čo vie robiť pravé thajské vánky. Vlastné a súkromné. Zadarmo.

Mám pocit, že tam bolo pokračovanie s netopierom, ktorý mal visieť v skrini. Ale túto časť mozaiky sa mi zrekonštruovať nepodarilo. Má táto stránka aj detský zámok? To len, ak by sa tu voľakedy preklikala dcéra.