po pismenku

To je už tak, že keď je niečo najlepšie, tak nikdy nemôže byť úplne najlepšie. Vždy musí byť aspoň malý detail aby mohlo byť lepšie. Samozrejme je aj druhý pohľad na vec. Taký všednejší, že sa stal až ľudovou slovesnosťou. Áno, áno. Na to myslím. Že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie. 

Takže, keď vo štvrtok popoludní vystúpite z auta pred obľúbenou kaviarňou v obľúbenom meste a myslíte si, že je vám už najlepšie byť aj lepšie. Mohlo by sa stať, že prídete a niečo nebude tak ako má byť. Človek má vždy takú pochybnosť. V ľudovej slovenskosti sa tomu hovorí, že má malú dušičku.

Takže rýchlo do cukrárne. Pohľad cez výklad a dobre. Otvorené. Rýchlo dnu, či je aj miesto voľné v tej krajšej polovici cukrárne. Je. Pri okne. To je ešte lepšie ako najlepšie. A potom k pultu oznámiť, že bude káva a čaj s citrónom a pohľad na stenu, či sú tam noviny. A keď už je všetko v suchu tak človek uteká k prednej časti cukrárne, kde je veľký pult s koláčmi a očami hľadá sernik.

V tej cukrárni som práve pre ten sernik. Teda volám to, že som tam pre atmosféru a dobrý pocit ale úprimne, ide o koláčik. Teda veľký koláč. Sernik. „Nemyslia vážne“ poviem žene: „Oni normálne nemajú sernik, opýtaj sa či fakt nemajú sernik?“. „Nemáte sernik?“ opýta sa žena po poľsky čo je skoro tak isto ako po slovensky a čašníčka povie: „Nie“ čo je úplne tak isto ako po slovensky. Teda možno sa to píše inak ale ja viem, čo hovorí.

Tak to je to najhoršie, čo sa vám môže vo štvrtok stať. Ak vo vašej obľúbenej cukrárni nemajú váš obľúbený koláč. Dal som si teda iné dva koláče a to hlavne podľa veľkosti. Teda tie najväčšie aké som v tom pulte objavil. Vypil som kávu a ochutnal ženine koláče. To je inak tiež na porazenie, že žena má najradšej ovocné babečky a tie samozrejme mali. Tak to je už skoro horšie ako zlé, keď niekto niečo má najlepšie a vy nie celkom najlepšie. To si poviete, že sa vám už nič horšie nemôže stať, ale je to ako z tej slovesnosti. Môže.

Keď sme už odchádzali a ja som už do seba nemohol dostať ani jeden koláčový kúsok všimol som si ten menší pult v tej krajšej časti cukrárne. Ten v ktorom sedávame ale kde si koláče neobjednávame. Lebo jeden človek musí mať vo veciach jasno. Vo väčšom pulte väčší výber. Ale. No práve. Práveže to ale. V tom malom pulte na spodnej poličke bol. Veľký kus sernika. Jeden by si povedal, že sa už nič horšie nestane. Že toto je už to najhoršie na celom štvrtku. Ale. No práve. Práveže vždy je nejaké ale.

Tak práveže sa stalo to, že sme už úplne v noci, keď je Samanta zatvorená, vošli do inej kaviarne a tam ten sernik mali. Obrovský. Jeden by si povedal, že čo to tu teraz meliem o tragédii a že som si ho mal dať. A ja som si ho aj dal. Ale práveže. Práveže bol dosť veľký ale nie taký samantovský. Tak to je potom úplne najhoršie ak odchádzate z mesta kde to máte radi s plným bruchom sernika, ktorý ale nie je zo Samanty. Tak to je už to najhoršie. A je na to len jeden recept. Že sa na sernik zase raz vrátite a dovtedy môžete počúvať pesničky o tom, ako je v Samante fajn. A vôbec na horách. A hlavne s tebou.