po pismenku

Minulý týždeň bol predĺžený víkend a my sme mali kľúče od garsónky v Tatranskej Lomnici. Moja žena ešte vo štvrtok pracovala. Ja som nepracoval a tak som ju čakal. Popoludní sme sedeli v aute a smerovali sme k Tatrám. Potom je taká odbočka a tam moja žena povedala: „Počúvaj a nejdeme do Samanty?“. Mne o Samante netreba dvakrát hovoriť. Ja som na Samantu vysadený. A tak sme v Lomnici nezastali. Čakalo nás ešte čosi viac ako 40 kilometrov. Ale to už sme spievali. Obrazne aj naozaj.

Je taká pesnička čo si na ceste do Samanty vždy pustíme. A keď náhodou zabudneme doma cédečko tak si ju zaspievame. Teda len refrén, lebo ja všetky slová neviem.  Je to dlhá rovná cesta. Teraz trochu rozbitá a tak na nej cédečko aj preskakuje. Ale inak je to ako z filmu. Dlhá cesta a na jej konci reštaurácia 7 kotow. Akože 7 mačiek. Ale tam sme nikdy nezastavili. Potom sa ešte ide cez zákruty na rondo a na ronde hneď doprava a potom je taká vidlička a tam hneď doľava a potom už prvý semafor a na ňom doprava a už treba brzdiť a vystupovať z auta a utekať čo vám sily stačia. Ste pred Samantou. Cukierňou Samanta. A to je to najlepšie čo sa vám vo štvrtok môže stať.

„Počúvaj, ja tomu normálne neverím. Však ešte pred chvíľou som bola v práci“ povedala mi žena a listovala si v poľských celebritách. Teda v časopise s poľskými celebritami. „To je to najlepšie na dnešnom dni“ povedal som ja a listoval som si v inom časopise. Pili sme kávu a herbatku, teda čaj a uštipovali sme si z koláčov. A hrali sme sa, že tam bývame. To je na takýchto výletoch to najkrajšie.

„To je normálne ako keby sme tu bývali“ povedali sme si, keď sme sa prechádzali po Krupuwkach. Bolo poloprázdno. Obchody zatvárali skôr ako v sezóne ale kaviarne a reštaurácie boli otvorené. A svietilo slniečko a všade okolo boli poľské Tatry. Boli sme tam úplne do večera a v noci sme ešte boli na jednu kávu a ešte jeden koláčik. A ešte jeden časopis. A tak. Nestalo sa nič. Len za dve hodiny sa zmenilo všetko. Bolo to to najlepšie, čo sa vám vo štvrtok po práci môže stať. A to sme mali ešte pred sebou pár dní. Tri, možno aj štyri. Ako v tej pesničke, čo si spievame na tej dlhej rovnej ceste. Teda aspoň ako v tom refréne.  

P.S. Samozrejme, že sú aj najhoršie veci, čo sa vám môžu stať vo štvrtok.