po pismenku

S mojou ženou môžem hovoriť o čomkoľvek. O akejkoľvek téme. Totálne.  „Ty si moja najlepšia kamarátka“ hovorieva mi, keď sa večer so psom prechádzame po ulici. Mohlo by sa zdať, že to hovorí psovi, lebo pes je “ona“ ale nehovorí to jej. Jednak pes neodpovedá a jednak niekde oňucháva stopy po iných psoch. Po psoch čo sú “oni“. Teda také to značkovanie. Keď pes zdvihne nohu. To, že sme najlepšie kamarátky znamená, že mi môže hovoriť všetko. Otázne je či všetko. Lebo ja jej všetko povedať nemôžem. Nie že by som nechcel alebo nemohol ale nedá sa. Nepochopila by to. Nie že by to nepochopila ako tak, nepochopí to preto, lebo nevie. Nezažila to. A plus niečo. Asi by to považovala za nechutné.

Pisoár. Pre muža je to zážitok. Neviem, či niečo podobné majú aj ženy. Neviem, hoci žena je moja najlepšia kamarátka. Niečo čo by som asi nepochopil. Nie, že by som nepochopil ale nepochopil tak inak. Akože som to nezažil. Pisoár je niečo také. Vyslovene mužská záležitosť. Asi ako skoky na lyžiach. Nič iné mi momentálne neprišlo na um. Všetko ostatné už ženy robia. Zatiaľ neskáču na lyžiach a nepoužívajú to. No. Pisoár.

Ja si občas spomeniem na úplné hlúposti. Na žltú malinovku a žuvačku Pedro. Na to ako som spolužiačku pichol kružidlom a ako som dal inej prvú pusu. Na vystrihovanie z ABC-ečka a na zlomeninu ruky. A ešte na všeličo iné. Za nič na svete si však neviem spomenúť na svoj prvý pisoár. Jediné čo mi chodí po rozume je ZDŠ-ka. Teraz sa už ZDŠ-ka nevolá ZDŠ-ka ale ZŠ-ka. Ako základná škola. Ale tam sme pisoár v tom naozajstnom slova zmysle nemali. Myslím pisoár ako keramickú toaletu čo je zavesená. Muži už vedia a ženy asi nevedia. My totiž máme ešte jednu toaletu ale tá je zavesená. Pre isté veci. Ako to vysvetliť? Biologická záležitosť. No, jednoducho to je u nás vymyslené inak.

Na tej ZDŠ-ke čo je teraz ZŠ-ka sme mali chlapčenskú toaletu. Kabínky a potom taký válov. Ťažko to inak pomenovať. Kachličkový múrik a kachličkový jarček a kachličková stena. Nad kachličkovou stenou normálna stena. V istom veku išlo o to ako dočúrať na čo najvyššiu kachličku. Na stenu sa nedalo. Nie že by to jeden nechcel ale nedalo sa. Ako to vysvetliť? No biologická záležitosť. Hranice ľudských možností sú obmedzené. V tomto smere sú hranice mužských a ženských možností úplne rozdielne. Pokiaľ sa nemýlim, tak je to ako so znamienkami mínus a plus. Chlapci idú do plus a do istého veku sa snažia ísť do čo najvyššieho plus. Chce to istú dávku trpezlivosti a potom presnosti. A hlavne istoty. Do detailov nepôjdem. Mužský čitateľ pochopil a ženský asi netuší o čom hovorím. A myslím, že ženský čitateľ si aj tak myslí, že je to nechutné.

Nechápem. Nechápem ako som mohol zabudnúť. Na prvý pisoár. Občas keď jednoducho “musím“ a teda musím ísť na toaletu vídam tam ockov čo s chlapcami idú na pisoár. Pre chlapca to musí byť zážitok. Pisoár je väčšinou v istej výške. Je to vlastne o tom, kedy už chlapec môže ísť k tej keramike. Kedy to už nie je mínus ako pri tej čo majú doma ale už je to plus, lebo treba to plus jednoducho dosiahnuť aby to vyšlo. Lebo keď to nevychádza do plus tak nadáva ocko aj syn. Syn menej a ocko viac. Na toto si nespomínam. Či ma otec zasvätil. Či bol so mnou pri mojom prvom pisoári. Nespomeniem si.

Ja syna nemám. Neviem napraviť túto chybu. Neviem nikoho dôverne blízkeho zasvätiť do tejto veci. Ale mám dcéru. A tá na rozdiel od väčšiny žien pisoár videla. Pozná to. Môže za to. No ako to povedať? Biológia. Musela ísť. Musela ísť a mama bola preč. Bola len s otcom, ktorý nemohol ísť. Nemohol ísť tam, kde chcela ísť dcéra lebo tam chodí s mamou. Na dverách je mama. Taká nakreslená teta v sukni. Moja žena sukne nenosí ale dcéra vie, že keď musí tak tá nakreslená teta má sukňu. Hovoril som: „vydrž“. Hovorila:  „nedá sa“. „Tak ideme“ povedal som dcére a pevne som ju chytil za ruku. „Tam tatko, tam, nie tu!“ bránila sa tej tete čo bola nakreslená v nohaviciach a v klobúku. „Tam ja nemôžem“ drvil som jej ruku „musíme sem“ a otvoril som dvere. Bolo tam prázdno. Pekné kachličky až po stenu. Dokonca aj tam kam sa to biologicky jednoducho nedá. Kabínky na jednej strane a na druhej “to“. Dcéra vytreštila oči a vbehla do kabínky. Strážil som ju. Nevošiel nikto a tak sme cupitali k umývadlu. Dcérine oči stále blúdili k “tomu“. K tomu, čo ženy nepoznajú.

Neviem či sa na to pamätá. A neviem, či sa na to opýtam. Predsa by to bolo čudné: „pamätáš, keď si prvý raz videla pisoár?“. Asi sa neopýtam. Som normálny otec. Akurát nemám syna. Nebudem mať autodráhu a neukážem mu pisoár.