po pismenku

Trubkár nie som. Žiaľ, ale klamať tu nebudem. Ale na vojne som trúbku mal. A aj som hral. Nahlas.

Bol som slobodník absolvent a učiteľ. Očakávalo sa odo mňa jediné. Že mám zodpovednú povahu a nepokradnem. Dali mi kľúče od skladu a dostal som svoju vlastnú kanceláriu. Ja som na vojenčine mal to, čo už nikdy potom. Vlastnú kanceláriu. Z okna som videl na nástupište. Na vojne je totiž každý väčší priestor nástupište. Kanceláriu som mal v takom zámočku a oproti môjmu zámočku bol ešte jeden zámoček a v ňom mali kancelárie dôstojníci. Svoju vlastnú mal len veliteľ. Ostatní sa museli podeliť. No a medzi tými zámočkami bolo také námestíčko. Keď ešte chodby v kaštieľoch nenamaľovali olejovou zelenou farbou mohlo to byť aj rozkošné. Teraz to bolo nástupište. Cvičili tam vojaci a ráno a popoludní sa išli pozdraviť s dôstojníkmi. Vojáci nazdar. Nazdar pane plukovníku.

Na mojej kancelárii bolo moje meno. Na vojne som sa volal Výkonný práporčík. Asi po troch mesiacoch mi doktor P. vizitku upravil. Zvyšok vojny som bol Výkonný práparčík. Asi ho inšpiroval náš zámocký park, lebo aj to sme mali. Medzi zámočkami a veterinárnou stanicou a domčekmi pre psov. Tak to, že som práparčík vedeli všetci, len dôstojníci to nevedeli. Vedeli by to, keby sa pri mojich dverách zastavili a zaklopkali. Ale oni nikdy neklopali. Nemuseli. Na vojne je to zvláštne. Sedíte vo vlastnej kancelárii a zrazu sa rozletia dvere. Vy sa vystriete a hlásite, že ste doma. Že reku, sedíte v svojej kancelárii. Keby to ten dôstojník náhodou nevedel. Keby mu ušlo, že netrafil do svojej kancelárie. Tak vystrieť sa a hlásiť. Slobodník absolvent, pracujem. A oni, že pohov, pracujte. A išli ďalej. Hľadať svoju kanceláriu. S vojakmi to bolo iné. Už vedeli, že som učiteľ a vedeli, že u mňa sa klope. Vedeli, že sa nikto nehlási ale normálne sa zdravíme. Že, hezké ráno špagi alebo, hezké odpoledne učiteli, napiš mi vycházku. Jdeme do špíny. Napísal som. Špína bola blízka hospoda. Hneď pod zámočkom. Mal som radosť, že aj tu pokračuje moja pedagogická prax. Vzdelávam mladých ľudí. Aby na dvere klopali a pekne sa zdravili.

Mal som peknú kanceláriu. Vyzdobil som si ju. Mal som stôl a stoličku. Skriňu a nástenku. Na nástenke som mal fotku Majakovského a takú pohľadnicu: Vypolnim plan velinych rabot. Vypalnjal som. A ešte grafy spred piatich rokov. To urobil nejaký môj predchodca. Tiež nejaký špagi. To vyzeralo dobre. Že graf. Doktor P. mi daroval obraz. Ten doktor P. bol veterinár-špagi a obraz sa volal Je...jíci želvy. Ten doktor sa volal Pospíšil, len aby bolo jasné. A na stene som mal aj obrovskú vojenskú mapu. To je pre vojenskú kanceláriu dôležité. Našiel som ju v sklade. Bola obrovská. Dva metre krát meter a pol. Československá socialistická republika a veľké červené šípky. Údery oslobodzovacích frontov. Druhá svetová na tri metre štvorcové. Doktor P. ( vlastne čo ho už utajujem – Pospíšil ) bol výtvarník. Priniesol žltú a ružovú farbu. On bol ružový a ja žltý. Bojovali sme. Ružový zaútočil krížom cez všetky línie. Žltý zaútočil presne proti nemu. Ružový sa preštrikoval sám okolo seba. Žltý sa obrátil na ústup. Keď ružový zakreslil rýchly útok do vlastných pozícii žltý to vzdal. Na mape už nebolo miesto. Mapa išla na stenu kancelárie.

Dvere sa rozleteli. Do kancelárie vstúpil môj šéf. Nemal svoju vlastnú kanceláriu tak ku mne chodil na kávu. Sadol si na moju stoličku a ja som sa oprel o stôl. Obzeral si graf na nástenke a potom zbadal mapu. Sedel a bol ticho. Po piatich minútach mu to došlo. Špagi tobě už vážne přeskočilo. Zalial som mu kávu a počúvali sme hudbu. V mojej kancelárii bol aj gramofón a ja som si v Liberci na vychádzke kúpil platňu.  Paula Simona. Negotiations and Love Songs 1971-1986. Popočúvali sme a veliteľ odišiel. Na nástupišti sme sa rozlúčili s dôstojníkmi a na útvare sme ostali sami. Službu mal voľajaký špagi a ja plnú hlavu Simona. Jedna vec mi na tej platni chýbala. Poriadne dychy. Trúbky.

Moja kancelária mala vstupné dvere a ešte jedny dvere. Vstupné boli vždy odomknuté a tie druhé vždy zamknuté. Len cez moju mŕtvolu. Sklad, ktorý sa nesmie rozkradnúť. Tak mi povedali. Boli tam rôzne veci. Prilby. Maskáče. Vojenské mapy. Človeče bez postavičiek na voľnočasové vyžitie tých, čo nejdú do Špíny. Ping pongové rakety na športové aktivity. A ona. Signálna trúbka. Podľa mňa ju nikto nikdy nepoužil. Bola nová alebo aspoň ako nová. Signálna trúbka nemá klapky. Má len náustok a trúbu. Je to malá trúba – trúbka. A dá sa na nej zahrať signál – signálna trúbka. Chcelo to len jedno. Naučiť sa kam a ako prišpúliť pery. Naučil som sa to rýchlo. Dôstojníci odišli okolo pol piatej a o deviatej večer som to už vedel. Otvoril som okno a vyložil do neho gramofón. Paul Simon mal trubkára. Zo Špíny sa pomaličky vracali vojaci. Na signálnu som potom hrával často. Ale neukradol som ju. Dodnes to ľutujem.

Na vojne nie je nikto sám, ja som bol aj s farárom a generálom.