po pismenku

Poznám ich od detstva. Od svojho detstva a aj od ich detstva. Dalo by sa povedať, že sme boli odjakživa kamaráti. Keď sme sa prvý raz stretli mali asi toľko ako ja. Vraj síce boli o čosi starší ale nebolo to na nich vidieť. Jeden chlapec s čiernymi vlasmi a cestičkou v strede hlavy a jeden taký strapatý. Tiež čierny. Ten s cestičkou bol vždy chudý – taká štangľa a jeho brat malá guľa. Hlava guľatá a telo guľaté. Bola s nimi zábava.  Stretávali sme sa pravidelne v nedeľu a potom po istom čase dokonca každý deň večer. Na takých desať minút. Minimálne. Boli chvíle, že sa stratili ale v podstate vždy boli niekde po ruke. A zabudol som na dôležitú vec – boli to cudzinci. Poliaci.

Poliakov ja mám rád. Jednu polovičnú Poľku mám veľmi rád. Aj ona ich mimochodom poznala. A stretávali sa aj v Poľsku, keď tam chodila na letné prázdniny k babči. Mám ale pocit, že ich poznal každý. Nikdy mi vlastne nedošlo, že sú chorí a nikdy mi to neprekážalo. Mali ten zriedkavý syndróm, ktorý nedovolí deťom vyrásť. Tí chlapci boli večnými chlapcami a ešte čosi. Boli nemí. Nerozprávali. Možno preto som im rozumel aj ja a aj moja žena. Aj keď pravda je, že my si rozumieme aj navzájom. Aj v otázke dvoch malých chlapcov, ktorí nevyrástli. Niekde som čítal, že už majú 43 rokov a nemali úplne ľahký život. Dokonca sa museli súdiť s vlastnými rodičmi. A to pokiaľ si pamätám boli vlastne siroty. Alebo sa za nich rodičia hanbili, keď už nevedeli rozprávať a nevyrástli. V každom prípade ich rodičov som nikdy nevidel. Len potom vraj od nich chceli peniaze. Ale to pre tento príbeh nie je dôležité. Tí dvaja chlapci sa totiž do môjho života vrátili.

Ja som v podstate televízny maniak. Používam skrinku ako ohrievač. Zapnutá je dosť často. Dokonca aj v práci máme televízor zapnutý. Tiež ako ohrievač. Bez zvuku. A tam som ich raz večer uvidel. Boli v televízii. Zvuk bol vypnutý ale už som hovoril, sú nemí. Vôbec som nevedel čo je to za reláciu, ale potom mi to došlo. Tých chlapcov asi uniesli. Hovoril som, sú Poliaci ale pod ich fotografiami boli anglické chlapčenské mená. Žiadne priezvisko, len mená. Jim a Jam. Je to asi vážna situácia, lebo tú správu opakujú každý deň pred hlavnými správami. Trvá to desať minút. Vždy sú tam tie policajné kresby – hovorí sa tomu identikt? A pod tým mená: Jim a Jam. A potom premietajú videozáznamy. Asi z domáceho archívu. Hľadajú ich. Niekto ich uniesol. Lenže niečo je zle. Niekto sa strašne pomýlil.

Ja ich poznám skoro štyridsať rokov a nie sú to oni. Teda sú to oni ale mená sú zlé. Takto ich nikdy nenájdu. To nie je Jim a nie je to ani Jam. Na tých fotkách sa podobajú a na tých domácich home videách robia rovnaké blbiny ako pred tými rokmi, ale je to zbytočné. Môžu ich pokojne nalepiť na kartóny od mlieka a takto ich aj tak nenájdu. Tí chlapci sa volali úplne inak. Ten dlhý, chudý s tou cestičkou na stred hlavy je Lolek a ten malý tučný a strapatý Bolek. Alebo naopak. to si nie som úplne istý ale: Lolek a Bolek. Tak toto do toho policajného pátrania napíšte. Hľadá sa Lolek a Bolek a potom uvidíte, koľko informátorov sa ozve. Tak ich pozná každý. Ešte aj moja dcéra. Lolek a Bolek a nie Jim a Jam.