po pismenku

Mám rád šport. Ako hovorí ten všadebol v  Andělovi na horách: když na to přijde, já i skáču. Skáču dobře, skáču rád! Skáčem tak voľajako ako on. Do neznáma. A dopady sú bolestivé.

Mám rád skejťácku módu. Bejzbolka na štyridsaťročnej hlave, kapsáče a tričko s nápisom. Keď som bol v tom veku ku ktorému sa hodí aj to oblečenie, skateboardy neboli. Teda už boli ale neboli v obchodoch. To bol skateboardový pravek. Boli robené. Čítate dobre. Robené. Odmontovali sa kolieska z kolieskových. Aj kolieskové boli iné. Nie inline ale off line. Ako na aute. Dve a dve. A na špičke piate koliesko naopak - ako brzda.. Ale to len ak boli zahraničné, taká tá teniska s kolieskami. Ak boli naše teniska nebola, bola tá teniska čo bola akurát na nohe a priviazaná remienkom. Tak takáto korčuľa sa zbavila remienkov a šikovný otec v pracovnej dobe v štátnom podniku vyrezal dosku. Ohnutá nebola. Len ak ste si ju dlhodobým státím ohli. Na tú dosku sa pripevnili kolieska a sk8 bol na svete. Vtedy sa písalo skejt. Nie sk8.

Ja som nemal. Kamarát mal. A raz požičal. Mama ma poslala vyniesť kôš so smetím. Ivan B. bol pred domom a v ruke skejt. Požičal. Na zjazd ku kontajnerom. Skejtoval som dobre, skejtoval som rád. Dostala ma prvá zákruta. Ruka praskla v zápästí. Vrátil som sa teda domov aj s nevysypaným košom. Ten som pri páde vybalansoval zdravou ľavou rukou. Cestovali sme na pohotovosť. Cestu tam si nepamätám, asi pre hmlu pred očami. Ale auto sme nemali, tak asi tak voľajako, spojom. Mama gúľala očami. Mlčala. Na pohotovosti sledovali futbal.  Teraz dáme dlahu a o tri dni sádru. Tempo. To kde máš oči. To už patrilo obrazovke. Ruku mi zadlahovali. Ako sa o tri dni ukázalo zle. V ambulancii sa ozval mužský hlas. To ktorý zverolekár vám dal dlahu naopak? Bol to ten istý lekár, nerozmazávali sme to. Futbal sme možno vyhrali ale neviem. Nestihol som to už. Cesta domov z pohotovosti je v našej rodine obľúbenou témou. Špecialita pre košičanov: Bola už tma a čakali sme na električku. Prišla R-ka. Tá chodí do železiarní pár kilometrov za mesto. Do – nikam. Mal som pokus: mami to je R-ka. Prestaň už, na dnes už stačilo, sadaj. Mama v tej fabrike pracovala. V tej poúrazovej hmle som si povedal, že asi musí ísť po niečo do práce. Po poslednú mestskú zákrutu nás osvecovalo mesto. Po zákrute sme sa natriasali a tma. Mame to došlo. To prečo si sadol do R-ky? Nemalo to význam. Mama bola akčná hrdinka. Na tej dlhej trase je medzizastávka pri voľajakej dedine. Vysvetlila vodičovi, že my v tom Poľove nutne musíme vystúpiť. Vystúpili sme, aby sme na tej zastávke zistili, že v noci tam už R-ky nestoja. A nestoja ani smerom do mesta. So zafačovanou rukou a zúfalo energickou mamou sme stopovali. Za socíku neboli mobily a ani priveľa áut. Zastavili nám. Žlto biela Volga. Verejná bezpečnosť. Domov sme sa vrátili so sirénou. Vypnutou samozrejme. To bolo naposledy čo som skejtoval. Pritom skejtujem dobre, skejtujem rád.

Neviem ako je to dnes, ale v mojich detských rokoch bol obľúbený nohejbal. Na škvárovom ihrisku sme natiahli šnúru na prádlo a športovali sme. Nohejbal je kombinácia futbalu a ... neviem. Veľa sa hlavičkovalo. Nohejbalujem dobre, nohejbalujem rád. Donohejbaloval som na tej tyči. Na tej o ktorú bol priviazaný ten špagát. Trafil som stredom hlavy takú tú veľkú hrdzavú šrubku. Keby to bolo na terč, tak som trafil desiatku. Pokiaľ si teda pamätám, lebo pokiaľ si pamätám, chvíľu som si nič nepamätal. Návšteva pohotovosti sa skončila bez električkového výletu za mesto. Nestopovali sme a domov nás polícia nepriviezla. Ale donohejbaloval som, hoci ... naozaj rád.

Ach áno bicykel. Bicyklujem dobre, bicyklujem rád. Mal som pionierku a skladačku Universal. Poľskú oranžovú bez prehadzovačky. Dnes majú všetky bicykle prehadzovačky a dve brzdy. Prednú a zadnú. Také tie páčky na riadidlách. Na volante. My sme tak nebrzdili. Na volante bola len jedna brzda a tá bola nebezpečná. Predná. Prudký tlak znamenal krátky let vpred, pričom bicykel ostával na mieste. Brzdilo sa šmykom a zadnou brzdou. Myslím tým, že ste dupli na pedál. Zadné koleso šmýkalo a kvílilo a nechávalo za sebou čmuhu. To bola naozajstná zadná brzda. Dobrá brzda. Dostala sa vám do krvi. Pretekali sme sa pred domom. Dokolečka okolo lámp. Normálny pretekársky okruh. Nevychádzalo to. Už si síce nespomeniem, kto vyhrával, či Ivan B. alebo ja, ale viem, že to bolo na nervy. Existoval len jeden spôsob ako to rozhodnúť. Vymeníme si bicykle. Ivan B. bol asi z bohatšej rodiny. Mal prehadzovačku a dve brzdy. Na volante. Bol to krátky šprint, Ivan B. nemal šancu a brzdenie som mal v krvi. Pred prvou zákrutou a prvou lampou som šiel do šmyku. Dupol som na zadnú brzdu. Mama to videla z okna. Obliekla sa, vedela že ideme na pohotovosť. Lampa ten náraz prežila, moja brada nie. Štopkali ma opäť. S bicyklovaním som nesekol, lebo viete, když na to přijde já i brzdím. Brzdím dobře, brzdím rád! Bol som poštopkaný a polátaný.

Moje prvé samostatné lyžovanie ( lebo áno ja aj lyžujem ) bolo na dlho posledné. Na vleku som z novej lyže vytrhol nové viazanie a dlho som kríval. Počas prvého lyžiarsko-výcvikového bežkovania ( lebo na bežkách som dobrý a bežkujem rád )  som zohol obe palice, skontroloval detailne každý závej  a prišiel som do cieľa dvojkilometrového okruhu asi polhodinu po poslednom dievčati. Štartovali asi polhodinu po chlapcoch. Mám rád aj naháňačky na betónových rúrach, lebo naháňam sa dobre, naháňam sa rád!  Zodral som si kožu na pravej polovici tela od malíčka na pravej ruke až po malíček na pravej nohe. Stačilo trafiť jedinú dieru medzi rúrami. Dalo sa to. Rúram sa nestalo nič. A tak podobne. Rád som v detstve športoval. Malo to svoje čaro. A mama si obľúbila pohotovosť. Bola to dobrá mama. V pohotovosti.