po pismenku

Teraz ťa fotím. Poviem žene a ona sa usmeje. Stlačím ten gombík a ona je odfotená. Odfotená v štádiu, keď sa úsmev premieňa na slovo. Akože: už ? Tak takto je to skoro vždy. Moja žena sa smeje pekne, len ja to nikdy neviem zachytiť. Na tých fotkách to proste ujde vždy o štvrť sekundy. Ten kto fotí vie, čo je to štvrť sekundy. Pred tým, pri tom normálnom fotoaparáte mi to tak nedošlo. Ale pri tej digitálnej mašinke je to jasné. Proste to nestíham. Ten úsmev tam je a potom, keď ten gombík stlačím je akurát v štádiu, že: už ?

Ale zistil som v čom to je. Prišiel som na to na poslednej  rodinnej stretávke . Na takom stretnutí, kde sa roky stretávame s priateľmi. Prvý deň som meškal ale hneď mi ukázali fotky. Teraz v digitálnej ére je to také jednoduché. Videl som o čo som prišiel. Moja žena sa na všetkých fotkách usmievala. Nádherne. Ani na jednej nebola v polohe, že: už ? Ani štvrť sekundy. A mohol za to Igor. Na každej fotke stál pri nej. Alebo tam nestál ale určite bol nablízku. Igora mám rád. Igor je v rodine. Na Igora sa nežiarli. Igor je len na úsmev na fotke. Viem to, povedala to aj Gaba. Gaba je Igorova žena. Aj Gaba sa na každej fotke usmieva. Myslel som si, že je to možno v tom, že majú lepší foťák.  Majú lepší ale nie je to v tom. Viem to. Overil som si to na dovolenke v Bulharsku . Chvíľu som ženu fotil len tak po svojom. Že: už ? A potom som to skúsil inak. Usmej sa ako na Igora. A tá štvrť sekunda zrazu nechýbala. Igor. A úsmev tam bol.

Odvtedy to už robím pravidelne. Igor. Cvak. A úsmev ako z reklamy. Neviem ako to funguje. U mňa to naopak nefunguje. Gaba. Cvak. A niečo také ako vždy. Nie ako úsmev z reklamy. Len tak. Normálne tam chýba tá štvrť sekunda. Alebo je to o štvrť sekundy dlhšie. Neviem. Nedá sa to zistiť. Proste to nefunguje. Gabu mám pri tom rád. Gaba je z rodiny. Na Gabu sa u nás nežiarli.

Tento víkend som v Bratislave. Baby sú doma na východe. Idú na huby. K ďalšej kamarátke z rodinných stretávok. Do doliny, kde som jej syna kočíkoval s Daniellou Steelovou. To je v poriadku. Húb je tam strašne veľa. Tak strašne veľa, že to až nie je normálne. Raz odtiaľ priviezli kufor plný húb. Kufor auta samozrejme. Ale tá hubačka je taká zvláštna. Kamarátkin muž Jožko zoberie auto. Vystúpia. Tu a tu. A tam. A teraz bežte tam za ten strom. A hneď pri tom vedľa. A kozáre sú tam pod tým. A dubáky vedľa. A stačí už ? Na takú hubačku my nie sme. Moja žena potrebuje chodiť a hľadať. Ale aj to sa dá. Vojdete do tej doliny a za horárňou je les. A v tom lese sa dá chodiť. A občas je a občas nie je. Teda vždy je ale akože.

Na tú hubačku ide aj Igor. Mala ísť aj Gaba ale Gaba nemôže. Igor môže. Moja žena a Igor. Moja dcéra a ich syn. Tak neviem. Musím povedať dcére aby zobrala fotoaparát a nech fotí mamu. Nič jej netreba hovoriť. Len nech cvaká. A uvidíme. Či to funguje aj bez slova. Slovo Igor sa nepovie. Ale ujo Igor tam bude. Tak. Pre istotu treba nafotiť aj uja Igora.

Mimochodom nebude to ich prvá hubačka. Na jednej už spolu boli. To bola tiež rodinná stretávka. V údolí smrti. Naozaj. Nevymýšľam si. Za Svidníkom v údolí smrti. Tak aj tam išli do lesa na huby. Igor a moja žena. Vtedy sme nemali digitálny fotoaparát tak neviem ako to fungovalo ale viem, že Igor sa neusmieval. Nespomeniem si, či v údolí smrti našli huby ale určite viem, že Igor si zobral Gabine gumáky. Alebo niekoho iného. Svoje proste nie. Vošiel do nich ale vyzuť sa už nedali. A pokiaľ sa dá Igorovi veriť ani chodiť sa v nich veľmi nedalo. Vtedy sa Igor neusmieval. Ale moja žena sa hurónsky smiala. Tak neviem. Možno tam sa to začalo. Zavolám Gabe aby pre istotu pripravila Igorovi svoje čižmy. A obúvať sa bude až v doline. To len tak pre istotu.