po pismenku

Je to významná vec. Absolvoval ju každý člen našej rodiny. Ja a moja žena. A teraz aj naša dcéra. Ja som mal asi dvadsať. Plus mínus. Moja žena mala asi dvadsať. Plus plus. Naša dcéra má desať. Presne. Nezávidím jej. Je na to ešte malá. Ale na druhej strane nebola na to sama. Bola s ňou mama. Kedysi som bol ja s mamou, teda nie so svojou ale s dcérinou. Teda so ženou. Teda nie dcérinou ale mojou. Dcérina žena nemôže byť. Podstatné je, že ja som bol na to sám. Tak už to máme za sebou. Celá naša rodina.

Aj našu dcéru sprevádzal Pištov tato. Aj mňa sprevádzal Pištov otec a asi je vám jasné, že aj moju ženu sprevádzal Pištov otec. Pištov otec sprevádza každého. Je to normálne. Kto iný by sprevádzal v Pištovom byte ak nie Pištov otec.

Pišta býva v Austrálii ale teraz bol na pár dní doma. V Košiciach. V tom neuveriteľnom byte. Vo svojom byte. Teda v byte svojich rodičov. je to významné miesto. Je to jednak Pištov byt a jednak je to múzeum. Také. No. Netradičné. Ale tradičné je, že má sprievodcu.

„Toto sú staré okuliare“ povedal Pištov otec pri vchodových dverách, keď sprevádzal mňa. Myslím, že Pišta aj otca presviedčal, že to nie je nutné ale myslím, že to nutné bolo. „Super“ povedal som ja pri pohľade na zbierku okuliarov. Bolo ich veľa a boli staré a boli pri dverách. Pri dverách bolo sto vecí. V chodbe ich bolo milión. „Bič – kožený“ povedal sprievodca. „Super ujo – bič, kožený“ povedal sprevádzaný. „Toto som našiel sám“. Je jasné, kto to povedal, keďže ja som v tom byte ešte nemal nič. „Samorast“ povedal som. „Ale pozri na to, žena a muž“ viete kto to povedal. „Samorast“ trval som na svojom. Tak sme si prezreli chodbu. „Kuchyňa, toto je kuchyňa“ boli sme v kuchyni. „Super, kuchyňa, stôl a stoličky“ povedal som, aby som to trošičku urýchlil. „Stôl a stoličky“ sprievodca mal zjavne vlastné tempo.

„Záchod“ povedal som ešte na chodbe. „Nie, tu je zbierka mojich pivných táciek“ „Super“ povedal som a stál som nad splachovačom. Obzeral som si zbierku. Ale to najlepšie ma stále len čakalo. Ten byt má dve veľké izby a jednu slúžkovskú. Plus kuchyňa a chodba. A to ostatné. Teraz som v byte s dcérou nebol a neviem, či je ešte na toalete zbierka pivných podpivníkov ale viem, že v izbách sa nič podstatné zmeniť nemohlo. To bol vždy totálny zážitok.

Totálny zážitok bol všade. Bolo tam veľké krídlo a malé trúbky. Hojdacie kreslo a normálne kreslá. A stoličky a vitríny a závesy a knihy a koberce a vázy a v máji vianočné ozdoby a tak. Ale najdokonalejšie boli steny. Boli na nich samé obrazy. Naozaj skvelé obrazy od košických maliarov. Bol tam aj Hegyessy a Eckerdt. Eckerdta som miloval a dodnes milujem. A na tých najlepších obrazoch bol sprievodca. „To som ja“ Pištov otec stál pod najlepším Eckerdtom akého som kedy videl. „To je Šani, to ma namaľoval Šani“ povedal sprievodca. „Šani, Eckerdt a to ste vy“ sadol som si do hojdacieho kresla. Svet sa krútil. „To som ja“ Pištov otec sa presunul pod Hegyessyho. „To je Šani“ Pištov otec stál pod iným geniálnym obrazom. A tak dookola. Malo to svoje čaro.

Podobné to bolo aj v spálni a v Pištovej izbičke. „To som ja“ povedal Pišta. Stál pod stenou na ktorej nebol obraz. Teda obraz tam bol ale nebol v ráme. Bolo to na stene. „To som maľoval ja“ povedal Pišta „a Šani to pochválil“. A potom sme pili čaj. V kuchyni alebo v hojdacom kresle. Alebo sme hrali na klavír. Bol rozladený a väčšina kláves nehrala. Alebo sme hrali na iné nástroje. Trubku som spomínal. „To sú gusle“ spomenul som si na Pištovho otca, keď som mal v rukách gusle s jednou strunou. A tak. Bolo tam dobre.

Toto všetko od slova do slova absolvovala moja žena. A teraz to absolvovala moja dcéra. „Sprevádzal ju Pištov oco“ povedala mi žena do telefónu. Bolo mi to jasné. „Toto som ja“ povedal, keď stál pod najlepším obrazom aký od Eckerdta poznám. A zopár ich poznám.