po pismenku

Mám taký veľký zväzok kľúčov. Nie je taký, že úplný vrátnik z výškovej budovy ale na nosenie na pleci stačí. Som vykrivený. Na zväzku mám kľúče od bytu, od rodičovského bytu a od prenajatého bytu a potom od práce a potom niekoľko kľúčov o ktorých mi nie je úplne jasné, že od čoho sú. Ale sú tam stále ak by som sa dostal pred dvere. Aj po tme sa v nich dokážem prehrabávať. Tento dlhý nie, tento s obalom ten vôbec nie a tento s dierou asi áno, nie, tak tento druhý s dierou. A plus mám prívesky. Až do dnešného rána. Ale začalo sa to včera ráno. Nie. Tento nie, tak, predvčerom večer. A vlastne to bolo skôr. Bolo to vtedy, keď som sa stal coolovým tatkom.

Na vykrivenom pleci som okrem kľúčov nosil futbalovú loptu a pletenú rybičku a keramickú mačku a aj ten prívesok: Som cool. Ten somcool mi strážil ďalší kľúč, ktorý nie je kľúč. Lebo vývoj a technický pokrok. Do práce chodím cez vrátnicu. Sú tam také lietajúce čudá ako v hypermarkete ale nákupný košík nepretlačíte a rozbeh vám tiež nepomôže. Potrebujete kúzlo. Najprv sme dostali kartičku. Kartu. S peknou fotkou. Mojou. A logo firmy a meno a tak podobne. Každé ráno do koľajničky a šup. Brána do práce sa otvorila. A potom prišiel nový riaditeľ a nový šéf ochranky a už kartičku nevyťahujeme. Doba pokročila. Dostali sme takú slzičku. Takú plastovú švandičku. Podobnú dostala aj moja dcéra. Jej za slzičku dávajú v jedálni obed. Mňa slzička púšťa tam, kde na dcérin obed zarábam. Slzičku som musel dať na kľúčový zväzok. A pridržal ju tam somcool-ový držiak. Až do predvčerajšieho večera.

Čakala ma prenajatá izba a po tme som cooloval. Ľavou rukou som sa prehrabával vo zväzku. Ten nie, nie, nie, áno, nie a tento s dierkou? Áno, nie, áno. A otvoril som si. Brána, výťah a ďalšie dvere. Áno. Nie? Akože nie? Áno, ale najprv sa otvára ten horný zámok s tým čudným kľúčom. Šermoval som so zväzkom a somcool-a to prestalo baviť. Normálne z toho odpadol. Padol mi k nohám. Zobral som ho dnu do izby. Začal som mu dávať prvú pomoc ale bolo neskoro. Odpadla mu plechová ručička. Somcool už nie je. Teda je ale nie je. Funkčný. Bez plieška už nevie držať kľúč čo nie je kľúč. Somcool leží u mňa v izbe na stole. Ráno som ho pohladil a išiel som do práce.

Lietačka ma nepustila. Prehrabával som sa v zväzku kľúčov a nič. Ten nekľúč čo je kľúč tam nebol. Pochopil som to. Somcool odpadol a nekľúč s ním. Nekľúč som nehľadal, zachraňoval som somcool-a. Do práce ma pustili len na dobré slovo. Dobré slovo znie: viete čo, asi som niekde odtentoval ten čierny dzindzík. Aha: odpovedala vrátnica, tak choďte na krízové. Krízové? Hmm. Bolo mi to jasné, som v kríze. Somcool-ový prívesok ma dostal do krízy. A my v práci máme na to oddelenie. Volá sa krízové. Našiel som ho za pol hodiny. Sídlia v pivnici a majú dvere na ktorých nie je zámok. Ani jeden kľúč by tam nešiel. Musel som zvoniť. A dnu boli samé mreže.

Tak vy nemáte vstupný čip? No tak toto nám vyplníte. A kde ste ho stratili? A stratili ste ho? A ako ste ho stratili? A kde ste ho mali? Bolo to zlé. Zdalo sa, že v mojej práci sa budú meniť všetky zámky. Ohrozil som nás. Hovoril som im: to nie ja, to somcool. Tak ten somcool vás bude stáť 300 korún. A voláme to čip: odpovedalo krízové. Tak si to ešte prekontrolujte a ak by ste toho somcoola – teda čip našli tak tento dotazník zničte. Myslím, že ho roztrhajte. Úplne.

Ten čip som večer našiel. Ležal na tom mieste, kde somcool odpadol. Pred dverami prenajatého bytu. Keby toto vedeli na krízovom tak neviem. Bolo by to zlé. Ale nie je to zlé. Nepoviem im to. Na krízovom sa to nedozvedia aj keby ma mučili. No. Keby ma mučili tak to poviem na somcool-a.

Na kľúčovom zväzku mi teraz visia už len kľúče. Ráno som odstránil futbalovú loptu a pletenú rybičku. S keramickou mačkou váham. Ide o dcéru. Všetky prívesky mám od nej. Aj somcool bol od nej. Ale teraz neviem. Som ešte stále coolový tatko alebo zbabelec? Alebo vrah somcool-a? Alebo blbnem len tak normálne? Akože je ráno a ja trepem? A navyše je pol desiatej. Tak aké ráno?