po pismenku

Našu dcéru okradli. Kto by to ešte nevedel tak ten sa to dozvie TU. Striedavo sme našej dcére nadávali, že za to môže sama a striedavo sme našu dcéru ľutovali, že za to nemôže. Potom sa ozvala babička, že ona dcére dá tisíc korún a tak sme vynadali babičke, že takto sa veci neriešia a potom sme babičku ľutovali, že sme jej vynadali. A potom sme si so ženou vynadali navzájom, podľa toho, kto bol akurát na dcéru horší a potom sme sa navzájom ľutovali, podľa toho, komu bolo práve vynadané. A tak dookola. A potom išla dcéra na návštevu ku kamarátke.

Ešte sme si chvíľu nadávali a ešte sme sa chvíľami ľutovali a potom sme otvorili šuflík na našej skrinke v ktorej máme pasy a dokumenty a blbosti. A tam sme našli obálku na ktorej bolo napísané meno našej dcéry a v tej obálke bolo tisíc korún. „Chvála bohu“ vzdali sme chválu a dodali sme: „aspoň niečo tej koze ostalo“ pričom pod názvom koza sme mysleli našu dcéru. Na druhý deň išla žena po dcéru a potom sa vrátili. „Tá koza mi normálne vynadala“ povedala mi v dverách žena keď sa vrátila: „vraj sme ju okradli“. „Okradli!?“ povedal som, pričom výkričník bol podstatne silnejší ako otáznik. V dverách sa objavila dcéra: „no nie že okradli, ale okradli, to mi fakt chcete povedať, že som tam mala len tisíc korún?!“ a treba povedať, že aj v tejto vete bol výraznejší výkričník ako otáznik a navyše naša dcéra zase začala plakať. Jednak, že jej niekto ukradol peňaženku s celoživotnými úsporami a jednak, že jej rodičia spreneverili celoživotné úspory pričom slovo spreneverila asi nepozná a tak si myslela rovno, že ukradli.

V tej chvíli sme dcére nadávali a striedavo sme sa so ženou ľutovali: „My?! My že by sme ti zobrali tvoje peniaze?! Že my by sme to urobili?! My sme tvoji rodičia!“ a v poslednej vete ktorá bola skôr slovom sme už otáznik ani nepoužili a viac menej sme natrvalo končili každé jedno slovo výkričníkom. „A čo si mám myslieť?! Že mám za celý život ušetrených len tisíc korún?! Však ja som si šetrila na mobil!“ povedala dcéra bez otáznika v poslednej vete a pripomenula nám, že všetci jej spolužiaci majú mobil vyklápačku alebo bluetooth pričom len ona už má mobil nevyklápačku ale len na telefonovanie.

Potom sme zase chvíľu nadávali, že tému mobil sme už uzavreli a že my sme si mysleli, že sa poteší, že neprišla o všetky úspory a že mi jej všetky úspory dávame na vkladné knižky a ešte k nim aj pridávame svoje úspory a moja žena povedala: „veď tvoj otec nemá v peňaženke ani toľko peňazí koľko ty!“ načo som ja bol ticho a tváril som sa smutne, keď už nemám v peňaženke ani toľko peňazí ako moja dcéra. A potom sme zase chvíľu nadávali a dcéra plakala a my sme ju trochu ľutovali a potom keď sa upokojila a zase začala, že to je nespravodlivosť tak sme jej zase nadávali a babička sa radšej nezapájala lebo by sme jej tiež vynadali a potom by sme ju ľutovali a potom sme si ešte raz pozreli tú obálku.

Na obálke bolo napísané meno našej dcéry a ešte veta: vrátiť ( dcérino meno ) tisíc korún. A chvíľu sme boli ticho. Potom moja žena povedala: „vidíš, my máme vo všetkom poriadok, nie ako ty a keď si náhodou požičiame od teba tisíc korún tak to tu aj napíšeme a potom ti to vrátime a tak máš tu dve tisíc korún“. Ja som bol ticho, len som si myslel, že dve tisíc korún teraz naozaj v peňaženke nemám ale len sto a tak som prilial olej do ohňa: „vieš čo milá zlatá“ pričom “milá zlatá“ mala byť naša dcéra ale povedal som to ako “koza“ a pokračoval som: „my ti teraz dáme ešte aj vreckové aby si mala znovu úspory ale ty nás nebudeš obviňovať, že my ti berieme peniaze, keď tu ti mama dokázala, že my v tom máme poriadok“ a vybral som z peňaženky mojich posledných sto korún a dal som ich dcére. V tej chvíli mala naša dcéra 2 100 korún a ja ani korunu ale ja som mal peňaženku a naša dcéra nie, lebo jej ju ukradli. A tak sme zvíťazili.

„Ale kde si ich mám dať?!“ povedala dcéra a zjavne myslela na to, že má vo veciach bordel pričom ja som ju v tom utvrdil: „daj si ich do toho svojho bordelu, a keď ich stratíš, tak aspoň nepovieš, že my sme ti niečo zobrali, lebo my sme tvoji rodičia!“. Potom sme sa už nehádali ale dcéra hľadala miesto v bordeli, kde si dá svoje úspory. Potom som bol za ženou požičať si peniaze, lebo ja mám peňaženku ale ani jednu korunu a moja žena mi povedala: „teraz nemám, dala som našej dcére“. Ja som to vedel ale potom som uvidel na stole sáčok s peniazmi. „Kto prvý nájde ten ich má“ povedal som so sáčkom v ruke pričom som hneď vedel, že je to asi triedny fond mojej ženy učiteľky. „Nechaj ich na mieste“ povedala moja žena učiteľka a dodala: „to je triedny fond“. Chvíľu som ešte uvažoval, že si požičiam od dcéry ale potom som si nepožičal. A to je skoro všetko.

Potom som išiel ešte do pivnice zviazať papier, lebo aj dcéra aj žena majú v škole zber. Chvíľu som uvažoval že to zoberiem do normálneho zberu ale potom som to nezobral. Jednak sa to neoplatí a jednak som dcére povedal, že ten papier zoberieme do zberu aby mala nejaké peniaze. Ale to som povedal predtým ako som jej dal svojich posledných sto korún. Ten papier som zviazal a naložil do auta aby ho žena mohla odviezť do školského zberu za ktorý je pochvala ale ani jedna koruna.

„Dcéra je nafrňaná, že sme ten papier dali do školy“ povedala mi včera žena „vraj bolo dohodnuté, že to bude jej papier do zberu za peniaze“. „Hmmm“ povedal som a potom som už nepovedal nič.