po pismenku

Boli sme na výlete v Prahe. Na jeden týždeň. My dospelí sme sa na to tešili ako malé deti. Naša dcéra sa na to tešila ako dospelá. Od začiatku bolo jasné všeličo, ale aj to, že zlyháme. Sme roky vegetariáni a do tej Prahy sme išli zhrešiť. Môže za to sviečková na smotane.

To bolo jasné od prvého plánu. Doma sa stravujeme zdravo. Na výletoch to až také zdravé nie je. Je to vlastne úplne nezdravé. Pijeme ( kofeínové ) kávy a to dokonca aj moja žena. Dieťa zatiaľ nie. Tá pije napríklad čapovanú kofolu alebo zelený ľadový čaj alebo vineu alebo čokoľvek viac menej nezdravé. Jeme koláčiky. Veľké a často. Dávame si zmrzlinu. Dokonca aj takú do kornútikov. Jednoducho, naše stravovacie návyky dostávajú zabrať. Ale jedno utrum existuje. Vždy a nemenne. Nejedávame mäso a minimálne si ho nikdy neobjednáme. Stalo sa, že bryndzové halušky priniesli so slaninkou. Občas je v kapustovej polievke klobáska. Niekedy sa do cestovín prepašujú kuracie kúsky. Ale nikdy to nerobíme vedome a ak na to nezabudneme, vždy povieme: halušky bez slaninky, kapustovú bez klobásky a kuracie cestoviny bez kuraciny. Až teraz, po toľkých rokoch.

Tešili sme sa na všeličo a všeličo sa splnilo. Niečo sa dokonca splnilo aj viac ako sme sa tešili. A boli aj objavy nečakané a teda ešte milšie. Ale jedna vec bola úplnou istotu. Tá sviečková.

Naposledy sme boli v Prahe v čase, keď sme ešte boli bezdetní. Oslavovali, či skôr osmutňovali sme tam delenie federácie. A ešte sme jedli mäso. Však áno, tú svíčkovou na smotane s brusinkami a houskový knedlík. Federácia už dávno nie je a dávno už nejedávame sviečkovú. Ale tú omáčku a knedlík občas áno. A o to nám od začiatku išlo. Bývali sme na Žižkove. Na hranici s Vinohradmi. A hospoda bola na každom kroku a každom rohu. Aj na našom rohu bola ( U sudu ) ale tam sviečkovú nemali. Našli sme ju o dva rohy ďalej. U voľajakého jezulátka ak sa nemýlim. Terasa na ulici oproti Palácu Akropolis a slovami básnika ( čo inak tiež žije v Prahe ): v krčme bolo živo, pilo sa tam pivo.  Teda ak sa dobre pamätám povedal či napísal to Feldek, aj keď teraz mám pochybnosti či to nepovedal môj kamarát Pišta. On to hovoril určite ( a často ) ale mám pocit, že citoval. Tak teraz neviem. V každom prípade veršík platí doslova. Otázku piva rozoberiem v samostatnom výlete do Prahy,  teraz ide len o tú sviečkovú. Bola tam a bola hneď. A hneď na úvod treba povedať, že ju objednala Zoška. To je dôležitá správa pre budúcnosť, lebo ja občas ( napríklad na stretávke ) zlyhám, ale moja žena nikdy. A vlastne ani teraz nezlyhala – ona to normálne chcela. A oblizovala sa. Tvrdí, že jej išlo o tú úžasnú omáčku s brusnicami a knedlík. Ale tá sviečková tam bola a občas sa jej pod nôž a pod zuby dostala. Ak by chcela poprieť, je to na fotografiách. To jednoducho nepoprie. Pre spravodlivosť musím povedať, že som to dojedol. Dojedol som menej knedlíkov, menej omáčky a viac mäsa. A v ten deň si naša dcéra dala cestoviny, ktoré som jej objednal. S krútim mäsom. Moja dcéra sa toho ani nedotkla. Toho mäsa. Ja som ho zjedol kompletne. A v posledný deň som do tej hospody dotiahol našu rodinu na rozlúčku ja. A objednal som si svíčkovou. Na terase nám už nedali, bolo neskoro. Ale dnu áno.

To je na pražských hospodách úžasné, že kuchyňa funguje aj pred polnocou a niekde aj po a to nehovorím o tých podnikoch v meste ale o vinohradských a žižkovských restauracích a hospúdkách. Bolo to skvelé. Myslím teraz na sviečkovú. Aj s tým, že som si to objednal. Normálne sme zlyhali a tešili sme sa. Moja žena po mne dojedla. Menej knedlíkov a menej omáčky a menej mäsa. A cestoviny sme si už nedali. To len tak pre istotu. Ale v čomsi som vo vegetariánskej Prahe predsa len zvíťazil. Jedna z obedovečerí bola v takej tej klasickej číne. A tam som ostal verný zásadám. Tofu s ryžou. Zoška zlyhala aj tam. Bola verná pokušeniam. Kung pao. Ja jej odpúšťam. Viem prečo to všetko. Môže za to stará čína v Košiciach. Tá kde bolo ešte pred tým Rokoko a potom dlho Čínska reštaurácia a teraz už zase myslím Rokoko. Alebo neviem ako sa to tam volá. Ale do tej číny sme chodili vždy na výročie svadby. Kým teda bola. Na kung pao. Tam žene chutilo a odkedy nie je stále verí, že ho objaví. Nikdy ho neobjaví, lebo ( podľa mňa ) asi to ani nebolo to pravé kung pao. To pravé je práve v čínskych reštauráciách. Aj v tej pražskej na rohu. Mimochodom na druhom rohu. Na jednom U sadu, na druhom niečo čo sa volá Mei ... a tak ďalej. Mimochodom bývali sme v takom dome čo mal štyri rohy a ešte zopár na okolí. To je na tej Prahy také skvelé. Že tak dobre sa tam zhreší a také malé sú výčitky. Pri ceste domov sme išli cez južné Čechy a chceli sme si to obdobie predĺžiť. Sviečkovú nemali. Aspoň teda tam, kde sme sa zastavili jesť. Mimochodom, čakali sme aj na tie vegetariánske jedlá tak dlho, že sme si hneď spomenuli na naše „domáce“ pražské hospody. Aj tá pri Hlubokej bola pekná ale nestíhali. Vraj nejsou lidi. Ani sa im nečudujem, asi sedia na Žižkove či na Vinohradoch a tešia sa zo života. V Prahe nám bolo dobre.

Toto bola len tá vegetariánska časť výletu. Boli aj iné. Nesklamalo nás tam nič. Ani tá svíčková.