po pismenku

Išiel som minule do školy po dcéru. Chodí do školy na tom sídlisku, kde som vyrástol. Do tej školy som ja nechodil. Ale nejde o školu. Ide o to, že som išiel do školy. Inou cestou ako obyčajne. Okolo zelovocu. A zase som raz chodil do školy. Aj keď vtedy, vtedy boli prázdniny.

Sedel som za stolom a vystrihoval model z ABC-ečka. Okná som mal otočené do ihriska. Mama bola v kuchyni. Okná mala otočené do ulice. „Poď sem“ ozvalo sa z kuchyne. „Suseda nesie melón, skoč sa pozrieť do zelovocu“, kuchyňa ukončila povel. Obul som si tramky a z kuchyne zobral sieťovku. Sieťovanú tašku. Dosť veľkú na najväčší melón. Vybehol som z brány. Z brány doľava bol obchodný dom a pri ňom trh. Z brány rovno bol malý drevený stánok v ktorom bolo vždy cítiť zemiaky a hlinu. A potom trochu nižšie potraviny s názvom Potraviny a v potravinách malý zelovocový kútik. Z brány doprava veľký zelovoc a pod ním ďalší obchodný dom a malý zelovoc.  Akcia s krycím názvom Melón.

Stlačil som zvonček. Bol som bezradný. Mama sa objavila v okne: „Nóó?“. „Odkiaľ niesli ten melón? Zľava?“ Mama udelila koordináty: „Doprava. Halóó! Kam ideš? Halóó! Doprava hovorím.“ Išiel som doprava ale doprava podľa mňa. Otočený som bol k oknu a k mame. Teda naopak. „Ale tam je doľava! Tak ako? Doprava alebo doľava?“ Mama mávla rukou. Smer veľký zelovoc.

Utekal som cez salámový park. To bola skratka. Salámový park je od toho, že je v ňom socha, ktorú sme volali salámová. Na seba naukladané plechové valce. A taká salámová farba. Ale teraz nebol čas na umenie. Na prehliadku moderného umenia. V salámovom parku bol Ivan B. Sused z druhého. Normálne by som zastal ale teraz nie. „Kam letíš?“: to som len začul popri ľavom uchu. Pri pravom mi svišťala sieťovka. Na odpoveď nebolo veľa času: „melóóóńy, majúú melóóóny. Mama ma poslalááá.“ Odpoveď som už nepočul. Svišťala sieťovka a svišťal som aj ja.

Prebehnúť cez cestu. Vtedy to bola málo frekventovaná cesta. Autobus tadiaľ nechodil a trolejbusy v našom meste vôbec neboli. Občas dácia Ivanovho otca a občas červené žiguli suseda z tretieho. A inak nič. Šprint bez prestávky a krátke kľučkovanie pomedzi nízke paneláky. Mali ich. Bolo to jasné. Fronta stála až vonku. Zaparkoval som. A vtedy mi to došlo. Sieťku mám. Peniaze nemám. Predo mnou stál starší chlapec a za mnou práve zaparkovala teta s taškou na kolieskach.

„Teta, ja tu stojím“ oznámil som smerom dozadu. „Vidím chlapče, tu stojíš, tu predo mnou“ odpovedala majiteľka tašky na kolieskach. „No hej, ale musím si odskočiť, zabudol som si peniaze“. „Hmm“: neviem čo tým taška na kolieskach myslela, ale utekal som. Kľučkovanie smerom k salámovému parku a musel som predsa len pribrzdiť. Dacia Ivanovho otca sa vracala domov. Ivan B. už stál pod oknom a kričal do okna na druhom poschodí: „no melóny, dostali melóny“. „Peniaze, nezobral som peniaze“: kričal som ja do nášho štvrtého poschodia. „A mami, do tašky daj aj peniaze, aby som nezabudol“: kričal Ivan B. do druhého poschodia. Z druhého poschodia letela dole taška s peniazmi, zo štvrtého igelitový sáčok s peniazmi. Chlapec z druhého a chlapec zo štvrtého leteli späť smerom k salámovému parku. Ešte krátka zastávka pri dácii z ktorej vystupoval otec Ivan B.: „a chlapci, dobre vyberte, aby bol sladký“.

„Teta tu som stál“ oznámil som pani s taškou na kolieskach. Za ňou stála fronta a taška s kolieskami bola zaparkovaná už takmer pri vchode do zelovocu. Jeden človek zo zelovocu von a jeden dnu. „Hmmm, ale nebol si sám chlapče?“. „Tetááá, to je bráát“ použil som milosrdnú lož. „Heej, chlapci, dozadu, nepredbehujte sa“: za tetou stála iná teta a tá nepoznala pravdu. „Pani oni tu stáli, len si zabudli peniaze“ zachránila nás taška na kolieskach. Otvorili sa dvere a von vyšiel pán s igelitkou. Melón nemal. V taške boli malé guľaté obrysy. Boli by to fakt extra malé melóny.  Z toho zelovocu vlastne nikto s melónom nevyšiel. Len malé guľaté obrysy v igelitke s nápisom OZ. OZ ako Ovocie a Zelenina. Štátny podnik. Prepadla ma taká čudná predtucha. Vošli sme dnu.

V celom zelovoci sa všetci ľudia náhlili k ľavému rohu. Kompóty si nevšímal nikto. Na ovocné víno v regáloch padal prach. Neotvoriteľné konzervy s džúsom Sabi hrdzaveli. Tam v ľavom rohu bola bitka. Melóny sme nevideli. Ale bojovali sme. Keď sme sa pretlačili do ľavého rohu pochopil som. Dostali citróny. Malé, žlté citróny. Vedel som čo povie Ivan B. a Ivan B to aj povedal: „ kde sú tie tvoje melóny? Si normálny? Citróny? Tebe už načisto toto? Sme skoro dušu vypľuli!“. S Ivanom B. sme vyšli zo zelovocu. Ťahali sme sa domov cez salámový park. Bez vzrušenia. Len tak. Sieťovky už nesvišťali vzduchom.